Meno Duke Ellington je známe nielen pre jazzových poslucháčov. Tento hudobník ovplyvnil celú plejádu hudobníkov rôznych žánrov a zanechal hlbokú stopu v hudbe 20. Storočia. V piatok, po pražskom koncerte, sa predstavil Big Band nesúci jeho meno v brnenskom Semilasse. Po smrti kapelníka prevzal žezlo jeho syn Mercer Ellington a v súčasnosti tretia generácia hudobníkov pokračuje vo vyše sedemdesiatročnej tradícii orchestra.

Kapela otvorila koncert zvučkou orchestra. Skladba Take the A Train je v jej repertoári už od roku 1938. Autorstvo tejto skladby sa prisudzuje Billymu Strayhornovi, ktorý začal koncom 30-tych rokoch pracovať ako aranžér a skladateľ pre Ellingtona a bol prakticky jeho pravou rukou. V neprebernom množstve skladieb a aranžmánov (Ellington ich napísal vyše 2 tisíc) niekedy nie je jasné či je ich autorom Ellington alebo Strayhorn. Billyho skladateľský a aranžérsky „rukopis“ je veľmi podobný Dukeovmu a preto sa často nedá s určitosťou potvrdiť pôvod skladby. Ellington bol neustále na cestách a písal aranžmány „za pochodu“. V aute, autobuse, vo vlaku alebo v lietadle. Posledný menovaný dopravný prostriedok však veľmi neobľuboval, dokonca na cestu do Európy uprednostňoval loď. Odtiaľto pramení názov skladby, ktorý uprednostňuje A linku metra do Harlemu.

Koncert pokračoval skladbou Cotton Club Stomp. Táto skladba bola napísaná okolo roku 1928-29. V roku 1927 totiž Ellington dostal angažmán v harlemskom Cotton klube, kde vtedy skončil svoje pravidelné účinkovanie King Oliver. V tomto období Ellington odštartoval svoju úspešnú kariéru.
Spolupracoval s agentom Irvingom Millsom, pravidelne raz do týždňa vystupoval v rádiu a účinkoval vo svojom prvom filme. Tu sa začala formovať aj Ellingtonovská zvukovosť. V kapele, aj keď kvôli svojmu alkoholizmu iba krátky čas, hral trubkár Bubber Miley, ktorý experimentoval s „growl“ efektmi. Jeho štýl premenil kapelu z „jemného“ tanečného orchestra na „hot“ znejúcu skupinu hudobníkov. Tento štýl sa dnes označuje ako Jungle Style. Pripisuje sa mu aj väčšinový autorský podiel pri skladbe Black and Tan Fantasy, ktorú kapela následne uviedla. Dokonca mal mať aj podiel v ďalšej prezentovanej kompozícii Creol Love Call, o ktorej autorstvo sa prel Duke s Joe „King“ Oliverom.

V Dukeovej kapele sa po celé dekády striedali významní a štýlotvorní hráči, ktorí ovplyvnili vývoj jazzu. Napr. kontrabasista Jimmie Blanton revolučne ovplyvnil vývoj jazzového kontrabasu. Na brnenskom koncerte sa predstavil jeho kolega a nasledovník. Nezachytil som však bohužiaľ jeho meno. Organizátori koncertu totiž neboli schopní ani za cenu lístku vyše 1200 Kč pripraviť nejaký bulletin alebo iný informačný materiál o kapele a jej členoch. Takže „basista“ orchestra kráčal v Blantonových stopách a štýlovo interpretoval Ellingtonove skladby. Svojim jediným sólovým vstupom nielen zaujal, ale i rozosmieval publikum. V tejto „enterteinerskej“ roli celý večer vystupoval aj klavirista, zaskakoval za kapelníka Barry Lee Halla – ktorý chýbal nevedno prečo, Thomas James, ktorý rozprával príhody z Ellingtonovho života a vtipnými poznámkami udržiaval pozornosť publika. K tomuto typickému americkému „showmanskému“ prístupu patrili aj vystúpenia sólistov, či poskladaných menších sekcií pred kapelu, kde interpreti hrali naspamäť celé chorusy. Samozrejme sa konala aj tzv. „tenor battle“. V skladbe Cotton Tail sa proti sebe postavili obaja tenoráci a v „stop time“ choruse bojovali svoj divácky atraktívny boj.
Saxofonisti čerpali zo štýlu svojich predchodcov ako boli altkár Johny Hodges, tenoristi Ben Webster alebo Paul Gonsalves. Vibráto, aké používali títo starí swingoví hráči, znelo v súhre  celej sekcie. Tu sa aj ukázalo, aké je ťažké napodobniť štýl barytónsaxofonistu pôvodného orchestra Harryho Carneyho, jeho zvukovosť, ktorou akoby zospodu „držal“ celú sekciu, resp. celý big band a ktorá bola aj poznávacím znakom „soundu“ orchestra. Carneyho spätosť s orchestrom dokumentuje aj jeho výrok, v ktorom po kapelníkovej smrti oznámil, že nemá už prečo žiť. Robil mu celý život šoféra, bol jeho dobrým priateľom a odišiel necelý polrok po kapelníkovej smrti. Saxofonisti dublovali 4 klarinety a 2 flauty používané pre typicky ellingtonovskú farbu voicingov. V skladbe The Mooche sa plne prejavil exponovaný, v úzkej sadzbe a vo vysokej polohe napísaný klarinetový motív v dialógu s „hot“ trúbkou.

Orchester hral ďalšie známe hity ako In a Sentimental Mood, Mood Indigo, Satin Doll , Lush Life ( v aranžmáne druhého tenoristu), Caravan ako i pomerne neznámu skladbu Johny came late. Svojská a nápaditá inštrumentácia, skladby či party „šité na mieru“ pre vtedajších členov orchestra, netradičné kompozičné postupy, na tie časy odvážne používanie chromatizmov, vytvorili nezabudnuteľného ducha kapely. Orchester nie je síce revivalovou kapelou používajúcou staré nástroje ako napr. náš domáci famózne hrajúci Bratislava Hot Serenaders, ale odovzdal nám v profesionálne a vkusne odohratom koncerte posolstvo Dukea Ellingtona.