Anna Lauvergnac - spev, Claus Raible - klavír, Giorgos Antoniou - kontrabas a Howard Curtis - bicie nástroje.

V živote sa mnohokrát stane, že svoje uplatnenie človek nenájde priamočiaro. Dôkazom je aj Anna Lauvergnac, talianska speváčka, pochádzajúca z mesta Trieste. Počas života vystriedala množstvo povolaní (pôsobila napríklad ako učiteľka, modelka, či telefónny operátor) aby nakoniec našla osud v interpretovaní speváckeho umenia. Vyštudovala Art University for Music and Performing Arts v Grazi a dlhé roky pôsobila vo Vienna Art Orchestra. Spolupracovala s množstvom jazzových hudobníkov. Spomeniem len zopár mien: Fritz Pauer, Paolo Fresu, Alegre Corrèa, Steve Kirby, Andrea Allione, Wolfgang Puschnig, Mauro Negri, Bruno Cesselli, Glauco Venier, Florian Bramboeck, Hank Gradischnig a iní. Skomponovala šesť soundtrackov k rôznym filmom. V súčastnosti žije v Ríme. S hudobníkmi momentálnej kapely sa zoznámila počas štúdií v Grazi, pričom najdlhšiu spoluprácu vedie s klaviristom Clausom Raiblom. Poznajú sa skoro 20 rokov a spoločne s ním vyberala aj repertoár piesní a pracovali na aranžmánoch.

Typická poloha pre Annu Lauvergnac je malé jazzové combo, kde dokáže prejaviť svoje silné stránky. Ako sama povedala, uprednostňuje pomalšie melancholické skladby, čo sa potvrdilo aj na koncerte. Navyše, pri tých zopár rýchlejších (hlavne v exponovanejších posážach) bolo trochu počuť a aj cítiť, že to nie je pre ňu úplne pohodlná poloha. Celkovo zaznelo trinásť piesní, z drvivej väčšiny pomalšieho tempa, všetky prevzaté. Pri zbežnom vypočutí sa zdalo, že sa hrá všedný, až ošúchaný jazz. Prvé zdanie ale klamalo. Anna Lauvergnac si priniesla hudobníkov, ktorí hrali hudbu skoro z inej dimenzie. Najdôležitejším elementom bolo poňatie hry klaviristu Clausa Raibla. Vniesol vlastné ponímanie aranžmánov, sprievodu a harmonického cítenia. Miestami hral len fragmenty tém, čím dosahoval nevídanú skladobnú vzdušnosť. Tento fakt spôsobil aj harmonické výpadky, čo znamenalo, že súčasne znela len kontrabasová linka spoločne so spevom a klavír opustil tradičné miesto harmonického nástroja. Novátorský prístup som pocítil aj pri kontrabase, ktorý síce v skladbách plnil sprievodnú funkciu, ale pri sólach dostával dosť priestoru na ukázanie hudobných zručností. Kontrabasové sóla boli logicky prepracované, tematicky vystavané a plynuli celé príbehy, melódie. Giorgos Antoniou neovládal dokonale len svoj nástroj, ale aj svoju myseľ.

Počas koncertu bolo možné sledovať absolútny kľud a vyrovnanosť. Taliansku horkokrvnosť pri speve sme nemali ako spozorovať. Celé vystúpenie pripomínalo impresionistické umenie. Všetci hudobníci sa snažili preniesť aktuálnu atmosféru, svoje pocity na poslucháčov. Klavír, ako maliar, nanášal kúsky farieb. Vyberal fragmenty, aktuálne nálady; raz melancholické, inokedy búrlivé, doprevádzané divokými behmi. Rytmická sekcia hrala maximálne funkčne a spev Anny Lauvergnac bol výnimočne nosný a zároveň znel jasno nad všetkým. Toto všetko spoločne vytváralo krehký obraz, obraz ktorý mali možnosť počuť poslucháči vo viedenskom klube Porgy & Bess. Aj napriek menšej diváckej účasti sa hudba plynúca od "International Quartet" stretla s pozitívnym ohlasom. Bodaj by aj nie. V dnešnom uponáhľanom svete to bol balzam na dušu.