Jazzový festival JazzFestBrno prináša každoročne množstvo výbornej jazzovej hudby. Aj tento, už v poradí 9.ročník, ponúkol širokú plejádu predstaviteľov domácej jazzovej scény, európskych formácií a samozrejme špičkových amerických hudbníkov ako George Duke, John Scofield alebo Kurt Rosenwinkel. No a nielen o jeho vystúpení by som chcel napísať zopár slov.

Pošťastilo sa mi byť na na jeho koncerte pred pár rokmi, tiež v Brne, myslím, že to bol Jazz fest 2006 a bolo to vynikajúce. Predstavil sa ako invenčný, svojbytný skladateľ a vynikajúci inštrumentalista, podporovaný špičkovými spoluhráčmi, kongeniálnym saxofonistom a skladateľom Markom Turnerom, klavíristom Aaronom Goldbergom, bubeníkom Jeffom Ballardom a basistom, na ktorého meno si bohužiaľ momentálne nespomeniem Joe Martin - pozn.redakcie). Koncert, napriek nie najlepšiemu ozvučeniu, bol strhujúcim zážitkom, kto neverí, nech si vystriehne záznam, ktorý z času na čas vysiela Česká televízia. So zvukom sa pohral Vilém Spilka a ako hovorí Matúš Jakabčic, je omnoho lepší ako bol vtedy naživo.

A teraz naspäť ku Kurtovi. Tento mladistvo vyzerajúci štyridsiatnik je absolventom známej Berklee School of Music v Bostone a už viac ako 15 rokov sa pohybuje po najvyšších poschodiach pyramídy svetového jazzu. Vyhľadávaný sideman, ktorého už na škole odchytil Gary Burton do svojej kapely, spoluhráč tenorsaxofónovej legendy Joea Hendersona či bubeníka Paula Motiana v jeho Electric Bebop Bande, je jednou z určujúcich osobností súčasnej svetovej jazzovej scény. Diskografia tohto rodáka z Philadelphie, momentálne žijúceho a vyučujúceho v Berlíne, je bohatá a rozmanitá tak množstvom ako i podnetmi. Autorské albumy Next Step, s vplyvom hip hopu sa vyrovnávajúci Heartcore či Enemies of Energy, spoluurčujú súradnice svetového jazzu na pomedzí 20. a 21. storočia. Zatiaľ ostatným hudobným počinom je album Reflections, ktorým pomerne prekvapujúco vstúpil na pôdu jazzových štandardov. Ich interpretáciou vzdáva hold inšpiratívnym osobnostiam jazzovej historie napríklad Theloniousovi Monkovi či Wayne Shorterovi. Kompozície z tohoto albumu tvoria aj základ koncertného repertoáru Kurt Rosenwinkel Standards Tria, na ktoré čakala stíchnuta sála klubu Semilasso.

Toto centrálne dejisko Jazzfestu bolo tento raz omnoho lepším akustickým prostredím. Sála poskytla dostatok priestoru pre každého z hráčov, zvuk bol vyvážený, každý nástroj jasne vykreslený a spoločný zvuk kompaktný. Trio v obsadení Kurt Rosenwinkel - gitara, Eric Revis - kontrabas a Colin Stranahan - bicie nástroje, rozdelilo svoje vystúpenie do dvoch blokov, oddelených krátkou prestávkou na vydýchanie sa nadšeného publika. Nebudem sa rozpisovať o jednotlivých skladbách, bolo by to zbytočné. Či úvodné rýchle blues Back Up od organistu Larryho Younga, či krásna balada Reflections od Theloniousa Monka, Boplicity od Milesa Davisa, ako i rýchla latina hrané Invitation od Bronislava Kapera, klasika Prelude to A Kiss od Dukea Ellingtona alebo obľúbený kúsok pána kapelníka Darn That Dream. Intro k tejto skladbe bolo dokonalou ukážkou Rosenwinkelovho bohatého a osobitého harmonického jazyka, bloky akordov plynuli priam klaviristicky precízne. Hru tria charakterizovalo od začiatku vysoké nasadenie, citlivá dynamika a všetko prenikajúca empatia. Nad pôdorysom disciplinovanej rytmiky sa pohybovali modálne linky gitary. Obľúbený nástroj leadera značky D´Aguisto menil svoju farbu podľa potreby. Od čistého, priam tradičného zvuku v akordických sólach po spevný, tučnejší ton, prikrmovaný asi tuctom krabičiek a dávajuci opodstatnenie povesti Kurta Rosenwinkela ako nápaditého sonického čarodejníka. Kontrabasista Eric Revis, ktorý CD Reflections aj nahrával, realizoval svoj doprovod spoľahlivo a presne, melodické sóla gradoval nápaditými polyrytmickými štruktúrami. Za svojimi kolegami nezaostal ani muž za bicími Colin Stranahan. Mne sice najmenej známy, ale hral presne, dynamicky, vnímavo reagoval na spoluhráčov a v sólach ukázal tak vynikajúcu techniku ako zmysel pre farby.

Čo na záver? Obecenstvo si vytlieskalo dva prídavky a ja som získal od unaveného, ale dobre naladeného a trpezlivého hlavného protagonistu, ktorý svoju typickú šiltovku snáď ani neskladá, podpis na jeho CD. Ďakujem za úžasný hudobný večer.