Mike Stern je pojem.Kto by nepoznal tohoto chlapčensky sympatického, vlasatého jazzmana s dušou rockera. Publikum, ktoré naplnilo jednu z hál bratislavskej Incheby určite nie. Privítalo Mika Sterna jako starého známeho.Veď aj malo prečo.Pamätalo si ho ako člena fantastického bandu tenorsaxofonistu Michaela Breckera, ktorého koncert na Bratislavských jazzových dňoch 1987 trošku poodsunul pomaly korodujúcu železnú oponu a definitívne si ho zamilovalo už jako leadera vlastného bandu, s ktorým Bratislavu viac krát navštívil.
Pre tých, čo náhodou nevedia, Mike Stern, vlastným menom Michael Sedgwick sa narodil v Bostone pred viac jako 57 rokmi. Absolvent známej
Berklee College Of Music, na ktorej ho krátko učil aj iný svetoznámy gitarista, domácej jazzovej scéne dobre známy Pat Metheny, začal svoju kariéru v kapele Blood, Sweat and Tears. Na jazzové výslnie ho vytiahol sám Miles Davis (If You want play that shit, play it loud), ktorý ho naviedol hrať bebopové licky so skresleným zvukom a po pár rokoch ho vykopol na solovú dráhu. Spolu s Pat Methenym, Johnom Scofieldom, Billom Frissellom a trochu starším kolegom Johnom Abercrombiem patrí k tzv. druhej generácii jazzrockových hudobníkov. Spája ich spoločná škola (Berklee), spoločný učiteľ(Mick Goodrick) a nástup na jazzovú scénu koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokov.
Spomedzi vyššie menovaných asi najrockovitejší, si obľúbil gitary typu Fender Telecaster a keď pri ozbrojenej lúpeži prišiel o svoju vlastnú, náhradu vybavila známa japonská firma na výrobu tankerov a motocyklov Yamaha. Pacifica model Mike Stern a ľahko nadelayovaný čistý zvuk, ktorý v klimaxe sóla zahustí overdriveom, sa stali jeho poznávacou značkou a získali mu priaznivcov tak medzi rockermi jako aj jazzmanmi. Ako leader nahral množstvo platní, v kapele sa mu vystriedali také mená jako saxofonista Bob Berg, Bob Franceschini, basisti Anthony Jackson, Lincoln Goines alebo bubeník Dennis Chambers a množstvo inych vynikajúcich hudobníkov. Na ostatnom CD Big Neighborough
mu robia spoločnosť rockové hviezdy Steve Vai, Eric Johnson, trio Medeski,Martin a Woods či basgitarista a spevák Richard Bona. No a posledne menovaného priviedol aj na koncert do Bratislavy.
Kapela v obsadení Mike Stern - gitara, Bob Malach - tenorsaxofón, Richard Bona - basgitara a spev a Dave Weckl - bicie nástroje, odohrala dvojhodinový koncert na jeden záťah. Nebudem písať o jednotlivých skladbách, názvy nepoznám, ale gradovali perfektne. Stern sa síce trocha opakuje, je však majster groovov a tak sa striedali typické bopovo modálne unisona gitary a saxofónu s lyrickými plochami pre basová sola a úžasný chvejivý spev Richarda Bonu (This is the voice of
Mother Africa) a rockovo prístupne znejúce rytmické riffy, v ktorých exceloval Dave Weckl za svojou grandióznou batériou bicích nástrojou.Saxofonista Bob Malach nie je len jedným zo známych saxofónových Bobov (Berg, Mintzer, Malach), ale skutočný partner vnímavo reagujúci a štýlovo sa presadzujúci na hranici jazzu a rocku. Natešený kapelník vybalil svoje bopové, raz bluesové, inokwdy rockové licky a sem tam roztlieskával vďačné publikum. Výborné sóla striedali ďaľšie výborné sóla, pre mňa však vrcholom koncertu bola Bonova spievaná skladba, v ktorej McFerrinovským spôsobom vŕšil na seba zvukové vrstvy. Mike Stern sa v tomto poučil od Milesa Davisa
a aj keď jeho vlastná hra je dávno definovaná, dokáže si vybrať správnych kontextuálnych spoluhráčov.
Koncert ukončili standing ovations spokojných poslucháčov a Mikove vyznanie lásky k Bratislave. Myslím, že všetci odchádzali spokojní.
