Po predkapele The Illusions Trio ďalej pokračovali hlavné hviezdy večera. Kapela "Marcel Palonder & Tango Ultimo" hrala v zložení: Marcel Palonder - spev, Ján Brtka - akordeón, Juraj Burian - gitara, Eugen Vizváry - klavír, Robert Vizváry – basgitara a kontrabas, Štefan Bugala – vibrafón a perkusie a Martin Valihora - bicie nástroje. Ako nám už názov napovedal, koncert sa niesol v znamení tanga.
Hneď na začiatku poslucháči počuli štyri kompozície od Astora Piazzollu (1921 - 1992), známeho argentínskeho skladateľa a hráča na bandoneón. Tieto skladby odzneli v speváckom podaní Marcela Palondera, so sprievodom kapely. Škoda, že zvukár zo začiatku úplne "zabil" spev, keďže znel v hlasnejších pasážach dosť skreslene. Všeobecne zvuk na T-mobile jazze je na zlej úrovni, bolo by vhodné to riešiť! Ale posuňme sa ďalej.

Rytmika na koncerte hrala vynikajúco, takže tango dostalo život. Spojenie Valihora - Vizváry fungovalo na vysokej úrovni. Polo-operný Marcelov spev znel taktiež príjemne, aj keď nie vždy presvedčivo a bohužiaľ neskôr skĺzol do stereotypu. Klavír, gitara a perkusie hrali maximálne funkčne a v prípade potreby dokázali ohúriť diváka sólom. Akordeón dodal zasa tangu ten správny "Piazzollovský" charakter. V druhej polovici koncertu sa karta otočila a dostali sme sa do vôd world music, popu a bossa novy. Okrem zopár vlastných (aj čisto inštrumentálnych) skladieb zaznela okrem iného prerobená a nie veľmi vydarená vec od Stinga - "Roxanne". Ku koncu dostali priestor jazzové štandardy. Koncert bohužiaľ asi od polovice stratil ťah a skĺzol do priemernej produkcie. Objavili sa aj problémy s komunikáciou na pódiu.

Hudobníci predviedli štandardný výkon. Vzhľadom na relatívne nie veľmi náročný program si to ale užili a miestami sa aj zabávali. Radosť nechýbala. Väčšinu času (s výnimkou sól a inštrumentálnych skladieb) sa hráči maximálne podriadili forme a hlavnou hviezdou zostával Palonder. V Piazzollových kompozíciách chýbal niekedy ťah, ale myslím, že boli zahraté kvalitne, s istou dávkou originality. V podaní slovenských jazzmanov sa takáto hudba často nepočuje. Škoda, že sa energia odovzdaná na začiatku koncertu postupne vytrácala a časom na diváka vykukla len málokedy.

Na konci, ako prídavok, zaznelo známe Libertango. Začalo sa v doslova šialenom tempe, čo determinovalo nezrozumiteľnosť témy. Duch Piazzolovského tanga sa vytratil a konala sa exhibícia hudobníkov. Publikom to samozrejme ocenilo. Odchádzalo spokojné, dokonca s náznakom standing ovation. Bola to efektná, ale trošku lacná bodka na záver.