Viedenský jazzový klub Porgy and Bess je častým sprostredkovateľom mimoriadnych hudobných zážitkov. To, čo ma v májovom programe upútalo, bolo trio v obsadení bicie nástroje, altsaxofón a gitara. Pomerne neštandardné obsadenie a to, že bližšie som poznal len jedného člena, ma naplnili tým zvláštnym pocitom novosti a mimoriadneho očakávania.V čase zverejneného začiatku koncertu kapela veselo večerala, zjavne dobre naladená, až som sa začal obávať, ako sa im bude hraťs plným žalúdkom. Moje obavy boli totálne neopodstatnené.Po chvíli čakania sa na pódiu objavili protagonisti a nie veľmi zaplnený klub ich privítal aspoň výdatným potleskom. Predsa - Rakúsko hralo s Chorvátskom futbal a ešte niekde vo Viedni vystupovala Whitney Houston.

Pódiu dominovala bicia súprava Jeffa Ballarda a ako sa v priebehu koncertu ukázalo, kapelníka celého projektu a aj skladateľa väčšiny repertoáru.Tento sympatický zrelý štyridsiatnik si zaslúži viac ako zopár slov. Rodák z kalifornského Santa Cruz pochádza z rodiny priaznivcov hudby, ktorí na jeho požiadavky, čo sa týka bicích, odpovedali: To ale musíš cvičiť!Mladý Jeff to zobral so všetkou vážnosťou a po štúdiu hudobnej teórie a obohraní väčšiny lokálnych kapiel najrôznejšej proveniencie získal ako 25-ročný angažmán v doprovodnej skupine slávneho slepého speváka a klavíristu Raya Charlesa. Táto hudobnícka škola života trvala niekoľko rokov a počas každého bol Jeff Ballard s Rayom Charlesom osem mesiacov na turné. Zvyšný čas vypĺňal účinkovaním v rôznych jazzových projektoch. Keď ho život konečne zavial do Mekky moderného jazzu, čiže do New Yorku, začal pomaly zúročovať svoju vášeň pre exotické rytmy – indiánske, africké, afro-kubánske, latinsko-americké a snáď aj eskymácke.
Vyhľadávaný sideman účinkoval s množstvom slávnych mien ako Chick Corea, či z tých mladších Mark Turner alebo Kurt Rosenwinkel a tak isto je aj autorom vlastných projektov. Do súčasného si priviedol dve relatívne mladé, ale skutočné osobnosti moderného jazzu. Gitarista Lionel Loueke pochádza z Beninu a svoju gitaristickú kariéru začal ako 17-ročný na Národnej škole pre umenie na Pobreží slonoviny. Pokračoval v štúdiu na Americkej škole pre moderný jazz v Paríži a odtiaľ bol len krôčik k štipendiu na Berklee College of Music a po ukončení stihol ešte Inštitút Theolonia Monka. Zaujal trúbkára Terence Blancharda a zúčastnil sa nahrávania jeho opusu The Flow, tak isto legendu jazzového klavíra Herbieho Hancocka, s ktorým ho budeme môcť vidieť a počuť aj v Bratislave a stihol aj vlastné projekty. Najmladší člen tria, altsaxofonista Miguel Zenón pochádza z Portorika a je takou malou senzáciou saxofónovej komunity. Doma študoval klasický saxofón a svet veľkého jazzu sa mu otvoril počas štúdia (môžete hádať, kde), na Berklee College of Music. Nahral päť vlastných albumov, to ostatné pod názvom Esta Plena!, kde vytvára syntézu jazzu a portorikánskej pouličnej huby, získalo dve nominácie Grammy za najlepší latinsko-americký album a najlepšie jazzové sólo.V posledných rokoch získal dve významné umelecké štipendiá, Guggenheimovo a Mc Arturovo, takzvaný „grant pre génia“.

A teraz konečne k hudbe. Koncert začal Ballardovou skladbou Song of Birds, vtáčím unisonom gitary, altky a bicích, ktoré sa postupne rozvinulo do širokých improvizovaných plôch. Lionel používal gitaru značky Godin s nylonovými strunami a zvuk preháňal niekoľkými krabičkami. Relatívne krátky, výrazne perkusívny zvuk preparovanej gitary (vložený plastový pásik medzi struny), mi čoraz viac pripomínal hudbu afrických griotov a nástroje ako koto alebo kora, čiže tzv. africký klavír a africkú harfu. Back To The Roots! Oktávovým deličom zhutňoval spodné tóny a suploval funkciu basy, prípadne mierne hammondovsky znejúcimi akordami budoval harmonickú štruktúru. Samozrejme sa nevyhýbal jednohlasým sólam a tak isto z času na čas priznal zvuk klasickej gitary. Hral prstami a stihol toho skutočne dosť.
Nad týmto podkladom sa vznášal zvuk altsaxofónu Miguela Zenóna, niekedy priam orientálny, inokedy poučený školou od Parkera po Liebmana, ale vždy pružne melodický. Hudobníci spolu neuveriteľne cítili a aj keď hudba prechádzala priam do free jazzu, nikdy nestratila životodarný pulz. Zdrojom tohoto pulzu bol práve posledný a zároveň prvý muž tria - Jeff Ballard. Okamžite ma upútala jeho bicia súprava, zložená z rôznych okožušinkovaných bubnov ako od Flintstoneovcov a množstva ďaľších perkusií a zvončekov. Hral neskutočne dobre. Paličkami, dlaňami, prstami, úžasne farebne, citlivo a presne. Podľa potreby sa menil z jazzovej mašiny na afrického či indiánskeho šamana a neustále priadol rytmické pojivo medzi dvomi melodickými nástrojmi. Nedá mi nespomenúť adaptáciu Gershwinovej klasiky The Man I Love, ktorá bola ukážkou neortodoxného prístupu pri zachovaní všetkých atribútov moderného jazzu. Lionel Loueke sa predstavil aj ako výborný spevák vo vlastnej kompozícii a koncert ukončila našlapaná Beat Street od Jeffa Ballarda.

Celkovo sa pán kapelník ukázal ako zdatný skladateľ a jeho témy by sa nestratili ani medzi kolegami z dielne Marka Turnera alebo Kurta Rosenwinkela.vPribližne dvojhodinový koncert, opäť rozdelený do dvoch polčasov bol fantastickým zážitkom, krásnou ukážkou miešania a vzájomného ovplyvňovania hudobných kultúr a zároveň poctivého prístupu a doslova každodennej práce. Rado Tariška mal možnosť vidieť túto koncepciu tria Ballard – Zenón - Loueke pred pár rokmi v New Yorku a hodnotil, ako ho prekvapil prerod z pôvodne viacmenej mainstreamovej podoby do súčasného poňatia. Vynikajúce a bodka.