Viedenský klub Porgy & Bess vyráža niekedy svojim nabitým programom dych, ale predovšetkým poskytuje svojim návštevníkom bohatý žánrový výber, vrátane vkusných a náročných projektov. Medzi koncerty, ktoré divák iba zriedkavo uvidí na sever od Dunaja, patrilo určite aj vystúpenie britsko-americkej skupiny Gwilyma Simcocka, Mikea Walkera, Stevea Swallowa a Adama Nussbauma. Demokratického to zoskupenia žánrovo a rôznorodo orientovaných hudobníkov so spoločným intelektuálnym prístupom k tvorbe i rovnako inteligentným zmyslom pre humor.

Väčšina kompozícií, uvedených na koncerte vo Viedni, pochádza z pera výrazného blues-rockového gitaristu Mikea Walkera, ktorý má už za sebou pôsobenie s Creative Jazz orchestra Georgea Russella, Anthonym Braxtonom, či Billom Frisellom. Klavirista Gwillym Simcock, ktorý takisto prispel svojou troškou do skladateľského klobúka kvarteta, je dnes, napriek svojmu mladému veku, jedným z najperspektívnejších britských klaviristov, pohybujúcich sa na pomedzí jazzových klubov a koncertných siení – či už ako nekompromisný jazzman alebo romantický sólo-klavirista.
Dve stálice americkej jazzovej scény, basista Steve Swallow a bubeník Adam Nussbaum spája nielen dlhoročné priateľstvo, ale aj rovnako úspešná hudobnícka kariéra (Swallow je o.i. životným i pracovným partnerom Carly Bley, Nussbaum má za sebou o.i. účinkovanie s Michaelom Breckerom, odmenené cenou Grammy).

Kombinácia výrazných osobností v takom zaujímavom projekte, obsahujúcom rovnako bluesové, jazzové i rockové prvky, je čosi, čo pravdepodobne len tak skoro neuvidíme na našej scéne, na to je tento projekt pravdepodobne „príliš intelektuálny“ a mediálne málo pertraktovaný. Ani jeho návštevnosť v klube Porgy nebola ohromujúca. O to ohromujúcejší bol práve dojem z nesmierne lyrického, ale aj rovnako dynamického a aj vtipného vystúpenia, ktorému dominoval výkon Mike Walkera, hudobníka, pohybujúceho sa doteraz skôr na periférii jazzovej scény. Akoby sa práve v jeho hre snúbil postoj celej jednej generácie, obľubujúcej jemné melódie i tvrdý zvuk „vypeckovanej“ rockovej a bluesovej gitary zároveň.

Zatiaľ čo Simcock sa mohol naplno prejaviť so svojou brilantnou technikou a takmer McCoy Tynerovským sólom v be-bopovskej téme skladby „It won´t be around to see it“, Walker systematicky rozprával svojim divákom jeden príbeh za druhým – či už v rýchlych Laug Lines, alebo sarkastickom „príbehu“ o chodcovi na lane „We three“. V Nussbaumovom bluese Hey Pretty Baby, inšpirovanom priezviskami ľudí, ktorých mená sú odvodené od vecí (a nielen v ňom) sa tento Američan rakúskeho pôvodu zaskvel nesmierne dynamickým a vkusným sólom na bicie nástroje. Okrem pravidelných rytmov sa kvartet nevyhol ani 7/8 tempu a k slovu sa dostal aj skladateľ Swallow – v skladbe Ladies in Mercedes (so Simcockovým aranžmánom), kde ako vždy zažiaril basgitarovým sólom, tradične odohranom vo vysokých polohách.

Snaha o výpoveď, príbeh, či duševnú komunikáciu posunula tento koncert nad rámec bežného klubového koncertu a niet sa preto čo čudovať, že štvorica sólistov si s týmto projektom už získala celý rad nadšených poslucháčov a divákov po celom svete. Stačí len dodať – mission accomplished. Otázka na záver: Kedy sa dočkáme podobnej hudobnej dramaturgie aj u nás? Asi sa budeme musieť najprv zbaviť strachu, či nám to „náš divák“ zožerie...