Človek, keď už tu raz je, mal by sa zo života tešiť. Ak ste boli v sobotu večer v bratislavskom PKO, mohli ste tam vidieť hrať človeka, ktorého život nielenže očividne teší, ale radosť z neho nákazlivo šíri na všetkých, ktorých má v blízkosti. Hral tu legendárny muzikant, otec stvoriteľ britského blues, nefalšovaný bluesman John Mayall. Má už 77 rokov. Je to neuveriteľné, ale naozaj vyzerá na zrelšieho päťdesiatnika a osobnú iskru má ako zrelší štyridsiatnik.
 
Jeho slávna kapela Bluesbreakers bola v šesťdesiatych rokoch hádam najväčším generátorom talentov vôbec. Svoj bluesový certifikát si tu odkrútil Eric Clapon, ktorý od Mayalla odišiel spolu s Jackom Bruceom aby založili Cream. John McVie a Mick Fleetwood, ktorí odišli, aby založili Fleetwood Mac. Andy Fraser založil Free a Mick Taylor sa pridal k Rolling Stones. Samotný Mayall odchádza v roku 1969 z Británie a usadzuje sa v Kalifornii. Zostáva však prakticky po celý život verný dravému štýlu chicagského blues, ktorý si napočúval ako malý chlapec z otcových platní.

Koncert v PKO Mayall odpálil prekrásnym bluesom Sony Boy Williamsona Another man done gone. Hral sám na fúkacej harmonike a spieval. Krásnu emočnú farebnosť a príjemnosť tohto úvodného blues u mňa osobne už nič v inak výbornom koncerte neprekonalo. S Mayallom k nám dorazil vrchol blues-rockového obdobia historicky ukotveného na konci 60. a začiatku 70. rokov. Ponúkaný blues-rock bol v pravej forme a len minimálne pančovaný časom. Iba kapela sa už nevolala Bluesbreakers, no aj tak si počínala veľmi profesionálne. Jej umeleckú a inštrumentálnu kvalitu je však možné merať len kritériami a charakterom emócií doby, do ktorej ich hudba patrí. O členoch kapely si môžete prečítať tu http://www.johnmayall.com/band.html.
Pozornosť pútal basgitarista Greg Rzab svojím dresom s číslom a menom Mariana Hossu. Pekné od neho, že vedel v akej krajine sa nachádza a vzdal úctu našim hrdinom. Záver príjemného koncertu sa stočil na ľudovú zábavu. Pod pódiom sa nakopila a roztancovala generácia slovenských päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov, pamätníkov 60. rokov. Bolo to vskutku zvláštne, pocit z toho ešte stále spracovávam. No i tak, milý John, vďaka!