V dejinách modernej hudby bolo už mnoho pokusov o prepojenie rôznych hudobných štýlov. Boli tu dokonca pokusy o ich vzájomné splynutie a o vytvorenie akéhosi hudobného univerza. Našťastie je hudba tak rozmanitá a jej výsledky natoľko rôznorodé, že niečo také je priam nemožné. Vzájomné prelínanie elementov a ovplyvňovanie štýlov však bolo vždy prínosom a veľakrát prinieslo také diela, pred ktorými človek vždy ustrnie. Či sa to týka aj nového albumu Johna Scofielda, jedného z „veľkej štvorky“ generácie gitarových päťdesiatnikov (Frisell, Metheny, Stern), to ukáže až čas. Avšak už dnes sa dá povedať, že album je vydarený a spĺňa požiadavky na hudbu, ktorá v prvom rade rešpektuje požiadavky ortodoxného jazzového fajnšmejkra a zároveň reflektuje na pozície vynikajúceho veľkoorchestrálneho materiálu, ktorý by sa mohol zapáčiť aj náročnému poslucháčovi klasickej hudby.
„Päťdesiatštvorka“ však nie je klasickým jazzom ani vážnou hudbou, je to orchestrálny opus o deviatich medzi sebou nesúvisiacich častiach, v ktorých veľké plochy obhospodaruje práve gitara Johna Scofielda, niekedy vystriedaná sólovými partami trúbky, trombónu alebo klasického alt, či tenorsaxofónu, ktoré sú stále podopreté päťdesiatštyri členným orchestrom. Odtiaľ aj numerický názov albumu.
Svojský kompozičný základ si Scofield väčšinou zachoval, ale namiesto ťažkého post-bopu, alebo nepočúvateľnej fussion music, sa jeho inteligentná muzička, často až na hranici jazzového mainstreamu, mnohými skladateľskými spôsobmi a množstvom aranžérskych prostriedkov posúva ďaleko za obyčajný jazzový horizont. Už prvou skladbou „Carlos“ sa derie na povrch fakt, že v orchestrálnych aranžmánoch sa charakteristické skladateľské prvky ukázali v plnej kráse, i keď na strane druhej vyskakujú tu aj isté podobnosti s inými opusmi podobného rangu. Ale čo by sme chceli od postaršieho jazzmana a dnešnej presýtenej doby, že?
O orchestrálne aranžmány sa postaral na slovo vzatý odborník, skladateľ Vince Mendoza, ktorý opláca Scofieldovi jeho hosťovanie na svojich dvoch albumoch v deväťdesiatych rokoch. Skladby sú dostatočne zaujímavé, a to nielen zvukom použitých nástrojov (sláčiky, plechové i drevené dychy, perkusie, ale aj klavír a harfa), ale aj plnokrvnou, uvoľnenou a hravou inštrumentáciou samotného Johna Scofielda, ktorý momentálne hrá asi najväčším groovom spomedzi všetkých jeho súčasníkov. A to taká hutná kompozícia „Polo Towers“ má s jazzom len pramálo spoločné, dalo by sa povedať, že ide o akýsi sentimentálny sedemdesiatkový jazzrock, ktorý ale nemá chybu a v celkovom kontexte albumu znie úplne prirodzene.
Niečo podobné sa deje aj v nádhernej nežnôstke „Honest I Do“. Jej pod kožu sa zadierajúci ústredný motív doslova uhranie svojou magickou silou. Ale nielen tu sa Scofield vytiahol ako Bohom obdarený melodik, ktorého zmysel pre spevnosť nemôže prekryť ani tá sebemasívnejšia guča akordov, či jednotlivých tónov. Ba ani občasný post-bopový silový prejav, ktorým v rámci žiadanej pestrosti sem tam dofarbuje niektoré momenty. Inak platí, že vyzrel ako vynikajúci muzikant a skladateľ, pretože jeho skladby sú skutočnou hudbou bez ohraničenia. Za tie roky sa neuveriteľne vytiahol a dokazuje to vo fantastickej, povedal by som vo vrcholnej kompozícii, skoro desať minútovej „Twang“, vyleštenej do dokonalej, majestátnej dramatickosti s bohatými melódiami, ukľudňujúcimi jazzovými pasážami vo vnútri a titanskou atmosférou. Doslova orgazmický kúsok. John Scofield spolu s Metropole Orkest, s cieľom ponúknuť orchestrálnu adaptáciu svojich skladieb (len dve sú autorstvom Vinca Mendozu) v ďaleko vášnivejších a výnimočnejších proporciách než na aké sme boli od neho zvyknutí, dokazuje, že aj veľký orchester možno hlasito vybudiť a dostať z neho prirodzené emócie a šťavu, a pritom si môže pokojne trilkovať na svojej láske Ibanez AS-200.
Toto naozaj nie je bežná záležitosť. „54-ka“ je jednou z hudobných udalostí tohto roku, ktorá hrdo a odvážne prekračuje nielen žánrové zvyklosti, ale je aj dôstojným pokračovateľom „iných“ scofieldových albumov poslednej doby, akými boli „That´s What I Say – The Music of Ray Charles“ a bluesovo-gospelovský „Piety Street“.
