„Iste som sa od Billa Evansa veľa naučil. Hrá na klavír tak, ako by sa naň malo hrať.“ Toto sú slová jazzovej ikony Milesa Davisa, ktoré použil na obale LP „Everybody digs Bill Evans“ producent Orrin Keepnews. 27 mesiacov mu trvalo, kým Billa Evansa presvedčil, že je čas na druhý album. Ten prvý, výborne prijatý kritikmi a kolegami hudobníkmi, sa však veľmi slabo predával. Prvý rok sa predalo len 800 kópií. Akonáhle sa stal členom Davisovej kapely, predaj sa zdvojnásobil. V roku 1958 bol zvolený „Novou hviezdou“ v medzinárodnej ankete jazzových kritikov časopisu „Down Beat“.

Veľmi talentovaný citlivý umelec so sebazničujúcimi sklonmi, tu hrá to najlepšie, čo jazzový klavír ponúka. Veľký melodik a novátorský harmonizátor, inšpirátor Keitha Jarretta a Chicka Coreu znie tak, ako nikto predtým. Spriaznená rytmika, ktorú tvoria Sam Jones - kontrabas a „Philly“ Joe Jones – bicie nástroje (a príležitostný predaj heroinu), hrá dokonale. Minority, Young and Foolish, Lucky to Be Me, Night and Day, Tenderly, What is There to Say, Oleo a dve vlastné Evansove skladby Peace Piece a Epiloque. To je výpočet skladieb, pri ktorých do bodky platia slová vynikajúceho altsaxofonistu Juliana „Cannonballa“ Adderleyho, ktoré sú tiež na pôvodnom obale tohto LP. „Bill Evans je neobyčajne originálny, má výnimočný vkus a ešte výnimočnejšiu schopnosť dať svojej koncepcii skladby pečať definitívnosti“. Bodka.