Jack Wyllie – saxofóny, elektronika, Milo Fitzpatrick – kontrabas, Nick Mulvey – hang a Duncan Bellamy – bicie nástroje

Sobotný program festivalu Jazz Baltica 2010 začal mierne stresovo (teda aspoň pre umeleckého riaditeľa, dramaturga a hlavného konferenciéra Rainiera Haarmana): londýnska štvorica Portico Quartet – pre niektorých veľká neznáma, podľa iných čierny kôň festivalu – postrádala ešte niekoľko minút pred svojim vystúpením bubeníka. Bol som svedkom nervóznej konverzácie, počas ktorej zvyšná trojica presviedčala festivalového šéfa, že ich kolega na koncert určite nezabudol napriek tomu, že má vypnutý mobil. Nakoniec, okolie zámku v Salzau, kde sa festival odohráva, disponuje množstvom nádherných prírodných zákutí (ako aj občerstvovacích stánkov, v ktorých prúdom preteká festivalové pivo Jever). Big boss Haarman nakoniec vyriešil situáciu „americky“: dlhým a nudným niekoľkominútovým predhovorom...

Portico však nastúpili v plnej sile pripravení predviesť svojskú víziu modernej podoby súčasného jazzu. Nebol som sám, ktorého tento jazyk opantal, aj keď musím uznať, že štúdiové verzie skladieb posledného albumu Isla (2009) znejú presvedčivejšie, ako ich nekonečná koncertná podoba, v ktorej sa mladí chalani trochu utápali. Hudbe štvorice, ktorá odráža vplyvy jazzovej moderny, dominuje neopočúvaná zvukovosť nového nástroja hang (obmena karibských steel panov, ktorých veľkým propagátorom bol trebárs Jaco Pastorius, aj keď ich v jazze odvtedy využíval málokto). Novátorským bolo zadelenie priestoru inšpirujúceho k hľadaniu a nachádzaniu nepoznaných súvislostí a vzťahov medzi nástrojmi. Nad kovovo znejúcimi repetitívnymi figúrami hangov Nicka Mulveyho, nepredvídateľnými patternami bubeníka Duncana Bellamyho a výrazným kontrabasovým groovom Mila Fitzpatricka sa vznášal „garbarekovský“ (nie v zmysle sladkej úlisnosti, ale čiastočne podobnej tónovej kultúre) sopránsaxofón Jacka Wyllieho. Signál akustických nástrojov členovia kapely častokrát „prehnali“ cez efektové procesory (zaujímavým bolo využitie kontrabasu ako syntezátora), koncert však sprevádzal nepríjemný brum, s ktorým si zvukári nedokázali poradiť.

Neustály repetitívny minimal pôsobil niekedy staticky (evokujúc scénickú hudbu, prípadne elektronické projekty Nillsa Pettera Molvaera, najmä album NPM re-visions s filmovou hudbou). Výborné, rôznotvárne, objavné, aj keď jedným dychom treba poznamenať, že po polhodine „reichovských“ obrazcov (niektoré figúry zneli ako vystrihnuté z Reichovej Music for 18 Musicians), fázových posunov a prekrývajúcich sa zvukových mriežok som začal sledovať hodiny... Portico sa vo svojej pódiovej podobe utápali podobne ako Poliaci (Piotr Wylezol Quintet) večer predtým: skvostná novátorská forma postrádala po čase obsažnosť. Napriek tomu patrili Portico Quartet k festivalovým objavom a som nesmierne zvedavý, kedy sa o tejto vynikajúcej kapele začne rozprávať aj u nás. Na jednom z hlavných pódií Pohody, ale ani Open Jazz Festu, by sa mladí angláni určite nestratili...