Predstavy o dnes už sedemdesiatročnom Herbertovi Jeffreyovi Hancockovi si môže robiť ktokoľvek, lebo k dispozícii má jeho neuveriteľné dlhú, päťdesiatročnú kariéru, takže je možné ho porovnávať, je o čom uvažovať a hlavne je čo počúvať.
„Crossovanie jazzu a popu je stále živé,“ prehlasuje tento nestor celosvetového jazzu a jazzfunku. „Pulzuje a je plné života,“ dodáva jedným dychom. A prečo aj nie, keď je v rukách takých tvorcov ako je práve Herbie, ktorý si už po druhýkrát (album Possibilities z roku 2005) prizval tie najväčšie mená súčasného popového mainstreamu, aby s nimi spolupracoval na klenotoch svojej novej kolekcie. „Niekedy krížená hudba dáva zmysel, niekedy aj nie,“ dodáva záverom, „ale trpezlivé hľadanie vždy prinesie nejaké to ovocie“. Treba však dodať, že v prípade The Imagine Project sa nejedná o žiadne hniličky, ale sú to hodne progresívne, zrejúce kúsky.
Ako správny eklektický hudobník konca druhého a začiatkom tretieho tisícročia, Herbie Hancock dokáže priniesť do svojej hudby všemožné vplyvy a pritom ostať „utopený“ vo svojom charakteristickom rukopise. Vytŕčajú tu elementy modernej jazzovej scény, ktoré sú spútané charakteristickým post bopovým groovom. Vďaka hosťom preblysne v mnohých témach a inštrumentáciách či vokáloch určitá nekompromisnosť, ktorá uspokojí každého, aj jazzumilovného i nenáročného receptora. Našťastie nový album nie je len o individualitách, aj keď tento opus nimi doslova prekypuje. Je to o koncepte, empatii i energii. Skvelo namiešaná zostava s vynikajúcou rytmikou a speváckou prvou líniou sa doplňuje doslova vzorovo. Podobne svedomito spolu splývajú aj Herbieho kompozičné alebo aranžérske vplyvy, a tak sa úplne prirodzene môžu v jednej skladbe spolu spichnúť John Legend a Pink, či Anouschka Shankar a Wayne Shorter.
Celá nahrávka má kompaktný sound a jednotlivé kompozície sú dosť podobné, a tak sa prirodzene prelievajú jedna do druhej, aby sa od seba odlišovali len už spomínanými hosťami, ktorí sú zárukou profesionálnej náročnosti, podmienenej znalosťami ich domovského štýlu, jeho harmónií a postupov. Hostia virtuózne ovládajú svoje nástroje či hlasivky a ich špecifické štýly, ktoré v spojení s Hancockom vykazujú schopnosť veľkých dynamických rozpätí. K nosnému rozvíjaniu nápadov používajú modulácie a kontrasty charakteristických klavírnych či vokálnych rukopisov, kde rytmika, ako hnací motor tejto popojazzovej kolekcie, ostáva relatívne jednoduchá a monotónna. Jemný „najazzlý“ základ si Herbie väčšinou zachoval, len namiesto nejakého post bopu alebo jazzfunku sa jeho vrcholne sofistikovaná pesničkárska muzička, s množstvom skladateľských spôsobov a mnohými aranžérskymi prostriedkam, posúva ďaleko za jazzové horizonty. Niekedy len zvukom použitých, väčšinou akustických nástrojov, ale napríklad decentný, zvláštne zadumaný lennonovský cover Imagine (ktorý dal aj názov celému projektu) nemá s jazzom skoro nič spoločné. Veď s pomocou hostí ako Seal, Pink a India Arie, či s menom fenomenálneho gitaristu Jeffa Becka ani nemôže Herbie rátať, že výsledný efekt sa bude dať zaradiť do škatuľky jazz. To platí aj pre gabrielovskú klasiku Don´t Give Up s Johnom Legendom, alebo nádhernú „dylanovku“ The Times, They Are A´Changin´ hodenú do írskeho hávu s pomocou The Chieftains. Pod kožu sa vtiera aj beatlesovka Tomorrow Never Knows s vokálom Davea Matthewsa, ako keby vystrihnutá z psychedelického recitálu, ktorá doslova uhranie svojou magickou silou, podobne ako ústredný motív „soulovky“ A Change Is Gonna Come. V niektorých skladbách sa ponoril do hispánskeho tónu – La Tierra, alebo orientálnou melodikou kreslí kontúry world music v zaujímavej Tamatant Tilay/Exodus. Z dramaturgického hľadiska je veľmi pútavá aj energická pecka Space Captain s hlasom Susan Tedeschi, ktorá úplne vystihuje podstatu tohto materiálu.
Celkovo sa zdá, že priebeh inštrumentálnych či vokálnych kontrastov dokonale umocnil striedanie nálad. Hancockovi sa podarilo výborne vyriešiť jeden z najväčších problémov takýchto crossoverových albumov, a to vhodnou a logickou formou skladieb.
