Jocelyn B. Smith - spev, Heiko Jung - bicie nástroje, H. D. Lorenz – basgitara a kontrabas a Matthias Bätzel - klavír.

Jocelyn B. Smith. Meno, ktoré sa v sobotu spomínalo častejšie ako Al Jarreau. Zo zdravotných dôvodov Al Jarreau nevystúpil a na scénu preto prichádza náhradník, ktorý to nemá ľahké. Po prvé je vždy len náhradník, čiže niekoho nahrádza. Z toho dôvodu akosi nevzbudzuje dôveru a je často považovaný za niečo menej kvalitné. Po druhé, veľa ľudí mi počas rozhovoru povedalo, že prišli prakticky len kvôli prvotne avizovanej hviezde a až v areáli sa dozvedeli, že Jarreau nevystúpi. Preto sa nedalo očakávať vytvorené zázemie pre speváčku, ktorá sa podľa všetkého sama dozvedela o vystúpení na Slovensku len pár dní pred koncertom.

Jocelyn B. Smith je americká jazzová speváčka, narodená 22. augusta 1960, žijúca momentálne v Berlíne. Získala klasické vzdelanie hrou na klavíri, ale už čoskoro objavila vášeň pre spev a začala zbierať skúsenosti. Počas teenagerských rokov spievala v rôznych funk/soulových undergroundových kapelách a prvá veľká úloha jej pripadla v zoskupení Twennynine (členom kapely bol vtedy aj legendárny bubeník Lenny White), s ktorým nahrala aj album. V roku 1984 sa zúčastnila nemeckého turné v rámci "Tribute To Platters". Potom čo odspievala jeden z koncertov, v tom čase ešte v rozdelenom Berlíne, sa spontánne rozhodla zanechať Ameriku a vybrala si Berlín za svoj druhý domov. V nasledujúcich rokoch participovala na množstve projektov, pri ktorých neustále dokazovala svoju flexibilitu V roku 1991 vydala svoj prvý album, "River". V roku 2001, počas smútočného ceremoniálnu v Berlíne, ktorý sa konal z dôvodu septembrového (11.september) nešťastia, odspievala pred 200 000 divákmi hymnu "Amazing Grace". Vďaka CNN, ktorá odvysielala prenos do celého sveta, sa stala svetoznámou a zvýšila si svoju popularitu. V roku 2002 sa vrátila k funk/soulovým koreňom a vydala album "Back to Soul".

Jocelyn vystúpila na Zelenej vode v komornejšej zostave. Sprievodnú kapelu tvorili len bicie, basa a klavír, takže bolo zaujímavé sledovať, ako sa hráči popasujú s faktom, že len v triu majú robiť headlinera festivalu. Celé vystúpenie bolo dômyselne vystavané a od prvých momentov bolo jasné, že na pódiu stoja profesionálni hudobníci. Jocelyn ukázala dve odlišné tváre. Samozrejme sa predstavila ako funky/soul speváčka, čo bolo potrebné najmä ku koncu, kedy správne groovy snáď po prvý raz počas histórie festivalu roztancovali dav ľudí pod pódiom. Na druhej strane ukázala aj svoju pokojnejšiu stránku a za klavírom odspievala jeden menší blok pomalých a precítených skladieb. Rôznotvárnosť sa niesla celým koncertom a tak sme mali možnosť počuť napríklad aj veľmi zaujímave sólo v podaní kontrabasistu H. D. Lorenza. Len škoda, že väčšina ľudí v publiku sa pri tichých pasážach nahlas bavila. Asi neboli zvyknutý počúvať hudbu potichu a zdalo sa im to nudné. Máme sa u nás ešte čo učiť.

Doslova neuveriteľnú prácu predviedol klavirista Matthias Bätzel, ktorý hral po celý čas energicky a invenčne (v jazzovom triu práve hra klavíra často rozhoduje o úspechu zoskupenia). Zaujali ma pasáže, kedy si Jocelyn a Matthias navzájom odpovedali a tvorili priamo na pódiu. Niekedy je menej viac a kapela predviedla plnohodnotný akustický jazz. Mali všetko, čo treba: presné timingy, srdcervúce gradácie, dokonalé frázovania a sofistikované konce skladieb. Pridajme si k tomu spev Jocelyn Smith, o ktorom sa nedá hovoriť inak ako pozitívne a dostaneme veľmi profesionálne a poctivo zahrané vystúpenie. Myslím, že sme dostali dostatočnú porciu kvalitnej hudby, aj keď to bola „len náhrada“!