Kubánsky trubkár Arturo Sandoval patrí medzi tie mená súčasného jazzu, ktoré by v blízkej budúcnosti mohlo byť zaradené medzi velikánov ako Louis Armstrong, Charles Mingus, John Coltrane alebo Miles Davis. Možno titul legenda už mu aj právom náleží, lebo svojím vkladom výrazne a nezmazateľne ovplyvnil jazzový vývoj, a to nielen na Kube.
Tentokrát nepôjde o mainstreamový straightahead ako na albume „My Passion for the Piano“, ani o energické latino melódie, nahraté na telarcovskom albume „Rumba Palace“, pripomínajúc to najlepšie zo zlatého veku bigbandov. Už samotný názov nového materiálu napovedá, že siahol po romantických kúskoch a urobil tak ďalší krok k najvyšším métam. Urobil album plný zvuku jazzového komba a malého orchestra, čo však poukazuje na „obyčajnosť“ celej kolekcie s originálnym zvukom jeho trúbky. Dôležité však je, akú hudbu predkladá. Sú to kompozície v pravom zmysle jazzové, swingujúce, akýsi konglomerát viacerých štýlov pretavených v osobitú výpoveď tohto famózneho inštrumentalistu.
V jeho tvorbe má nezastupiteľné miesto vplyv kubánskej kultúry, nájdeme tu kúsok funku, ale aj vplyv všetkých vývojových období jazzu. Sandoval všetko toto kríži do svojho vlastného prejavu a vytvára si tak ľahko rozpoznateľný jazyk. Témy sú prevažne melancholicky nostalgické, narieka, romantizuje, inšpirovaný svojím dávnym vzorom Dizzy Gillespiem. Svižnejšie skladby sa často nachádzajú v područí afro-kubánskeho swingu, hlavne svojím rytmicko-melodickým členením. Dokonca dve skladby - „Aprés un Reve (After The Dream)“ a „Pavane“ od Gabriela Faurého a jedna, konkrétne „Pavane pour Une Infante Defunte“ s hosťujúcim Chrisom Bottim, z pera Maurice Ravela svojou aranžérskou úpravou producenta Jorgeho Calandrelliho, sa tak priblížili k jeho štýlu, že nikomu ani nenapadne, že sú z oblasti klasickej hudby. Niečo podobné by sa dalo povedať aj o úprave piazollovskej „Oblivion (How to Say Goodbye)“ s prekrásnym vokálom „manciniovskej dcérečky“ Monici.
Nedá sa nespomenúť aj skvelý výkon klaviristu Kennyho Barrona v bonusovej porterovke „Every Time We Say Goodbye“. Zvuk Sandovalovej trubky vychádza tak z klasicky jazzového, ako aj z kubánskeho poňatia hry na tento nástroj. Kultivovaný tón a majstrovská technika sú samozrejmým predpokladom k originálnym sólovým linkám a je zaujímavé, že v jeho hre sa človek veľmi málo stretne s charakteristickými jazzovými atribútmi ako tzv. „blue“ tóny či voľné improvizované plochy. Virtuozitou disponujú aj sekundujúci „sidemani“ ako basista Chuck Berghofer, ktorý s bubeníkom Greggom Fieldom vytvárajú skvelú rytmiku, a klavírista Shelly Berg skvelo doplňujúci tento kvartet.
Hudbu na tomto albume je možno nazvať jazzom, ale jazzom kríženým s ašpiráciou dosiahnuť úspech aj v bežných rebríčkoch. Je to skôr snaha vyjadriť prepojenie hudobných kultúr – americkej a kubánskej, s klasickou muzikou, ale aj bežným popovým mainstreamom do jednej hudby s veľkým H-áčkom. A to sa Sandovalovi s pomocou aranžérov a producentov podarilo, aj keď nie úplne originálnym, ale o to zaujímavejším spôsobom. Preto je aj jedným z možných ašpirantov na zaradenie medzi už spomínaných velikánov.
