Mám rád začiatok Bratislavských jazzových dní. Za vyše tridsať rokov ich existencie sa mi len párkrát stalo, že by som nebol na žiadnom koncerte, ktoré ponúkali.A mám rád prvý koncert, ktorým to všetko začína. Navodzuje atmosféru a mne často istým špecifickým spôsobom napovedá, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Je testom dramaturgie, zvuku, akustiky, práce zvukárov a mojej pozornosti. Ešte radšej ho mám, ak úvodného interpreta alebo projekt veľmi nepoznám a môžem sa nechať prekvapiť.

Koncert Sisy Michalidesovej a jej Zimných kúzelníkov patril práve k tým pozitívnym prekvapeniam, ktoré mám tak rád. Mladá (tuším ročník 1983), flautistka, skladateľka, herečka a speváčka, absolventka bratislavského Konzervatória, rozbiehala svoju hudobnú kariéru v skôr menších súboroch orientujúcich sa na fusion a nu-jazz. Na úvodný koncert BJD 2010 však priviedla zostavu takmer bigbandovú. Dôvodom bola pódiová interpretácia jej opusu Zimní kúzelníci, v ktorom do jazzovejšej podoby upravila svoju scénickú hudbu k Zime kúzelníkov a inscenácii Červená princezna, ktorú úspešne uviedlo Divadlo Astorka Korzo 90.

Sláčikové trio, čiže husle, viola a violončelo, akordeón, gitara, klávesy, klavír, sopránsaxofón, bicie nástroje a vibrafón, flauta a píšťalka, kontrabas a cimbal a ľudský hlas - pomocou týchto nástrojov namaľovala sériu hudobných obrazov, ktoré si podmanili poslucháča. Od Paríža a Andalúzie cez Balkán až na Horné Uhorsko, od nostalgicky staromestského zvuku akordeónu, cez valčík na päť dôb až po strhujúce jazzové sóla jednotlivých sólistov a flamenco tanec hosťujúceho tanečníka Matúša Kohúteka, ponúkla hudobné čísla, v ktorých sa menili obsadenia, rytmy a atmosféra. Pri zachovaní celkového konceptuálneho nadhľadu. Od krehkého komorného úvodu po skladby, v ktorých sa naplno prejavila sila orchestra a bohatá farebnosť aranžmánov, autorka udržala neustálu pozornosť publika. Jednotlivé čísla vytvorili priestor pre prakticky všetkých hudobníkov, ktorých sóla mali vzácne vyrovnanú úroveń. Strhujúci sopránsaxofón Michala Žáčka, swingujúce husle Stana Palúcha, brilantný cimbal hosťujúceho Marcela Comendanta, nostalgický akordeón Borisa Lenka, ,,stivínovská“ najmenšia píšťalôčka na svete samotnej autorky, muziku spoľahlivo tvrdiaci a v sólach rozvážne melodický kontrabas Tonka Jara, presné a farebné bicie a čarovný vibrafón Štefana Bugalu, hutné a moderne znejúce klávesy Petra Preložníka a miestami až bopovo znejúca gitara Pavla Berezu sa preplietali, doplńovali a vzájomne súperili ,,in perfect harmony“ ako by povedali Stevie Wonder a Paul Mc Cartney vo svojom starom hite.

Skutočne, v tomto prípade sa kvantita rovnala kvalite a to množstvo hudobníkov na scéne prinieslo množstvo výnimočne dobrej hudby. Treba len poďakovať dramaturgii festivalu za výborne zvoleného „otvárača“ jazzového festivalu a Sise Michalidesovej zaželať do budúcnosti veľa dobrých nápadov a takých vydarených spoluhráčov.