Vo chvíli, keď začínam svoj prvý riadok o tohtoročných jazzákoch, sú už za nami prvé dva jazzové večery. Snáď neurieknem ten tretí konštatovaním, že ma tie prvé dva nadchli. Celkový veľmi pozitívny dojem mi nenarušil ani rozpačitý performance Zap Mamy. Ale poďme k Richardovi Gallianovi o ktorom má byť v tomto vstupe reč. Mojich menej muzikologických priateľov odrádzala samotná predstava akordeonu a tanga, nepripadala im dostatočne „in“.

Zainteresovanejších zase odrádzala skúsenosť s Piazzolovskými témami a latino tangom na slovenský spôsob, ktoré neveľmi presvedčivo predvádzala partia okolo Petra Breinera (Boris Lenko - akordeon a Stano Palúch - husle). Richard Galliano, napriek jeho skvelej povesti, bol teda jazzovou verejnosťou očakávaný skôr s rozpakmi. No tie sa vyparili ako éter hneď po prvých tónoch, až z toho husia koža naskakovala!

Nálety mrazenia v chrbte zo subtílnej melodiky, fantastickej virtuozity, nádherne skladaných harmónií a krásneho, neobyčajne číreho zvuku sa stali permanentnou súčasťou celého vystúpenia. Všetko bolo o tangu v latino jazzovo šansónovom háve a s emočne absolútne účinným „French Nostalgic“ rozmerom. Nedá mi nezopakovať slová z mojej recenzie na Gallianove CD Luz Negra uverejnené na týchto stránkach: Sladko-smutná nostalgia najlepších francúzskych šansónov a ich protagonistov, či histoires d'amour Francois Saganovej, šťavnatá radostnosť Grappeliho hry na husle, láskavá človečina a zvláštna avantgardnosť komédií Jacquesa Tatiho o Monsieur Hulotovi, temperamentná vážnosť tanga, emotívnosť argentínskeho Astora Piazzollu a živočíšnosť latino rytmov priam z Copacabany - to všetko je skromne zachytený zlomok emočného tryskania Gallianovho akordeónu.

Áno, aj naživo Gallianovci udivovali mimoriadnou účinnosťou decentne úsporných aranžmánov. Bolo cítiť jednotný duch a hlboké porozumenie členov kapely. Čírosťou hry udivoval nielen samotný maestro Galliano, ale všetci hráči: cigánsko-grapeliovsky znejúci huslista Sebastien Surel, Jean Marc Jafet na akustickej basovej gitare a mne obzvášť imponujúci famózny perkusionista Rafael Mejias Vegas. Skromne a sympaticky pôsobiaci Galliano a celá jeho kapela uchvacovali vyžarovaním príťažlivej človečiny a hlbokej emotívnosti.
Vďaka Maestro, bolo mi veľkým potešením.