Slávna Belgičanka Zap Mama so svojou kapelou mala byť dramaturgickou čerešničkou piatkového koncertu. Bohužiaľ, moje subjektívne receptory sa mi nepodarilo nastaviť tak, aby som tento zámer akceptoval. Koncert Zap Mamy ako celok vyznieval rozpačito, ba priam až disonantne. Unavene a otrávene tváriaci sa hudobníci a zahulený nevyvážený zvuk tento dojem len ďalej utvrdzovali. Možno to celé vysvetľuje unavenosť kapely, ktorú doviezli z letiska priamo na pódium a ktorá hrala bez zvukovej skúšky. No to nás divákov nemusí príliš zaujímať.

Koncert budil dojem neprimerane presýtenej vizuálnej a hudobnej fúzie „všetkého“. Africké nástroje a efekty, prvky mestskej hudby ako nujazz, R'n'B a hiphop, brazílske latino, či údajná inšpirácia Philly soundom (charakteristický philadelphský soulový a bluesový zvuk) vytvárali skôr rozpačitý tanečný galimatiáš pochybnej úrovne. Kvázi tajuplné vyjadrenia typu „Your own ecstasy in dreamland“, kostýmy a celková úprava v retro štýle parížskych barov na Montmartri kombinovaných s americkým vidiekom prvej polovice minulého storočia rozpačitý dojem len ďalej zahusťovali.

Retro ofina Zap Mamy konkurovala rozmerom ofinám Leningrad cowboys a červeno-bielo-čiernu farebnú kombináciu kostýmov mali dievčatá vmaľovanú aj v makeupe. Koncert ma nebavil a tak mi padne zaťažko chváliť tie parciálne zložky, ktoré si pochvalu zaslúžia. Napríklad zaujímavá rytmika, pekný hlas Zap Mamy „ako horká čokoláda“ (povedal Patrick Španko, majiteľ tohto portálu), či dve slušné vokalistky. Mnohí diváci predčasne odchádzali a len malá hŕstka alkoholom a inými urýchľovačmi posilnených jedincov sa jamujúc-padajúc univerzálne vytešovala pod pódium. No proste „Keď Afrika zavolá you and me, me and you, fly, fly, yop, yop...“ .