Úvodný koncert druhého dňa Bratislavských jazzových dní 2010 patril výraznému slovenskému tenor a sopránsaxofonistovi Milovi Suchomelovi. Odchovanec žilinského konzervatória a absolvent ročného jazzového štipendia v Spojených štátoch si cieľavedomo buduje pozíciu tenorsaxofónovej jedničky súčasného slovenského jazzu. Vyhľadávaný sideman, organizátor a účastník množstva projektov od malých kapiel až po bigbandové projekty Matúša Jakabčica či Vlada Valoviča je predovšetkým leaderom vlastnej kapely a realizátorom výsledkov svojej kompozičnej činnosti. Vekovo tesne za Kristovými rokmi, (narodil sa v Poprade v roku 1976 ), je už stálicou slovenskej a minimálne stredoeurópskej jazzovej scény. Napriek tomu , že doteraz bolo jeho domovskou jazzovou pôdou akustické, viac menej mainstreamové kvarteto, (alebo práve pre to), na pódium sály historického PKO priviedol nadupaný elektrifikovaný sextet.

Nebudem sa rozpisovať o jednotlivých skladbách, názvy som si nepoznačil a nejde o názov, ale o názor, a ten má Milo Suchomel jasný.vOpustil štandardný pôdorys a vyprojektoval nové či prekomponoval staré skladby (Montreal), napustil ich súčasnými groovami a v aranžovaní zúročil svoju lásku k veľkokapelovému jazzu. Témy a rytmické riffy, hrané najčastejšie kapelníkom v spolupráci so stratosférickou trúbkou Ondreja Jurašiho a klávesmi Tomáša Gajlíka, zneli plnokrvne , energicky a prinajmenšom pocitovo znásobovali počet spoluhráčov. Skladby poskytli dostatok priestoru pre všetkých sólistov, čiže vlastne pre celú kapelu. Sýty,výrazný tón tenorsaxofonistu, poučeného hrou jazzových saxofónových velikánov od Lestera Younga cez Johna Coltranea k Michaelovi Breckerovi až k Billovi Evansovi (toho od Milesa Davisa), samozrejme dominoval. Výborná technika mu poslúžila ako prostriedok na tvorenie rýchleho, zhusteného melodického pradiva nad neúprosnými groovami, tvorenými excelentnou rytmikou.

Nestarnúci a tuším stále lepšie hrajúci ( je to vôbec možné? Ďuri, odpusti), Juraj Griglák si vychutnal jazzrockové bicie vzácneho zahraničného hosťa, bubeníka Marka Mondessira, spolupracovníka mnohých svetových hudobných hviezd. Šťastní diváci ho mohli vidieť a počuť v Bratislave napríklad na koncerte jazzrockovej gitarovej legendy Johna Mc Laughlina. Laserová gitara mladého, ale skúseného gitaristu Michala Bugalu, absolventa jazzovej školy v rakúskom Grazi, krájala akustický priestor na šestnástiny, tridsaťdvatiny a iné malé potvory a výdatne podporovala rytmický tandem.
Ďaľší absolvent jazzovej školy v Grazi, mladý klavírista Tomáš Gajlík takisto perlil v sólach a tvoril bohatý harmonický doprovod, funkčný v rýchlych tempách či v baladách. Pozornosť publika samozrejme pútal aj trúbkár, pre ktorého nie je žiadny tón tak vysoko, aby sa za ním nenačiahol, Ondro Juraši. V sekcii so saxofónom dávala jeho trúbka témam špičku, v rytmických riffoch tak potrebný drive a v sólach správnu dávku napätia.

V tomto projekte ukázal Milo Suchomel svoju doteraz odvrátenú, rockom a jazz rockom ošľahnutú tvár a musím povedať, že veľmi sympatickú. Istá inšpirácia vyššie menovaným Billom Evansom tu je, ale čiste ako inšpirácia. Žiadne vykrádanie. Proste životaschopný koncept, realizovaný výbornou kapelou a schopný rozbúšiť srdcia a roztancovať nohy jazzových fanúšikov. Teším sa, čo príde nabudúce.