Taliansku speváčku Robertu Gambarini predchádzala povesť predstaviteľky „čistého“ jazzu, nekoketujúcej s akoukoľvek odnožou popmusic. Musím povedať, že povesť neklamala. Táto typická talianska fešanda začala svoju hudobnú dráhu lekciami hry na klarinet. Ako sedemnásť ročná debutovala ako jazzová speváčka v lokálnych kluboch v okolí rodného Turína a po získaní jazzového štipendia na New England Conservatory v Spojených štátoch v roku 1998, prakticky okamžite (presne dva týždne po vybalení kufrov v Bostone), získala druhé miesto na speváckej súťaži Theloniousa Monka. S týmto vysvedčením v ruke opustila Boston a začala si hľadať prácu po newyorských jazzových kluboch.

Jej čas prišiel v roku 2006, keď nahrala pre spoločnosť Koch International Jazz album Easy to Love, neskôr nominovaný na cenu Grammy 2007. Čo môže dokázať ľudský hlas, predviedla napríklad na svojej od detstva obľúbenej skladbe On the Sunny Side of the Street z albumu Dizzy Gillespieho, Sonny Side Up z roku 1957. Otextovala a zaspievala tri obtiažne sóla majstrov Dizzyho Gillespieho, Sonnyho Stitta a Sonnyho Rollinsa v originálnych registroch ich nástrojov a priviedla do úžasu nielen jazzových kritikov a poslucháčov, ale aj takú osobnosť, akou bol klavírista Hank Jones. Ten o nej vyhlásil, že „to je najlepšia nová jazzová speváčka za posledných päťdesiat rokov“. Od tých čias svoj jazzový kredit len zvyšuje.

Spolupracovala s takými osobnosťami ako Herbie Hancock, Christian Mc Bride, Toots Thielemans, Dizzy Gillespie All Stars Band, James Moody či Hank Jones Trio. S Hankom Jonesom aj nahrala CD You Are There, bohužiaľ jeho posledné. Na albume So in Love z roku 2009 ju pre zmenu doprevádza malé jazzové combo. Trio hudobníkov ju citlivo doprevádzalo aj na koncerte v Bratislave, ktorý sa takmer nekonal. Kvôli štrajku zamestnancov aeroliniek nemohli odletieť a len s pomocou súkromného aerotaxíka, (ktorémuže z jazzmanov asi patril ?), bol nakoniec koncert zachránený.

Roberta sa predviedla skutočne vo vynikajúcej forme. Úvod á capella a potom štandard za štandardom. V každej piesni ukázala výnimočný cit pre frázovanie, dynamiku, prechod z registra do registra, zhora dole, potom naopak, kĺzala sa po tónoch ako po šmykľavke, popri tom si na svojej sexy postavičke poťahovala lesklé minišaty a rozdávala nadšenému publiku svoje široké talianske úsmevy. Došlo aj na, ako pyšne povedala „prvý taliansky štandard“, ktorý zložil jej priateľ z Turína Bruno Martino, (nahral ho aj brazílsky spevák a hudobník Joao Gilberto), s názvom Lestate. Pôsobivú melódiu zaspievala ako jedinú po taliansky. Publikum si užilo aj fantastické scatové sólo, kde neuveriteľným spôsobom hodným Bobbyho Mc Ferrina, imitovala trúbku s dusítkom a obdivovalo aj vyššie spomenuté On the Sunny Side of the Street so scatovými sólami Dizzyho a oboch Sonnyov.

Trio hudobníkov v obsadení Eric Gunnison – klavír, Neil Swainson – kontrabas a Vince Actor – bicie nástroje, podalo koncentrovaný výkon, kde neprišiel tón nazmar. Tam, kde takýto „pure jazz“ by mohol znieť trocha akademicky, dodali potrebnú šťavu, svoje sóla odohrali so zmyslom pre štýl, citlivo, kde bolo treba energicky, ale vždy s potrebným nadhľadom a eleganciou.

V dnešnej dobe, keď náročnejšie formy umenia sú valcované desivou rýchlosťou sa šíriacim brakom, si Roberta Gambarini vybrala cestu z tých najťažších. Ako dedičke takých hviezdnych jazzových speváčok ako Ella Fitzgerald, Sarah Vaughan alebo Carmen Mc Rae jej do budúcnosti držme všetky palce.