Skladateľ, aranžér a kontrabasista Dave Holland (63 rokov) je aktívny hudobník vyše 50 rokov, z toho vyše 40 rokov v USA. Spolupracoval s atkými ako: Miles Davis, Choick Corea, John McLaughlin, Anthony Braxton, Kenny Wheeler, ... Dnes vedie vlastné kvinteto, sexteto i big band. V roku 2005 si zakladá vlastné nezávislé vydavateľstvo Dare2. Na festivale Jazz Baltica 2010 sa s ním porozprával Jaroslav Rozsíval.
* Človek by neveril, že vy, taký skúsený hudobník, sa ešte stále musíte učiť.
DAVE HOLLAND: „To je ale veľmi dôležité - nemyslíte, že je to dôležité aj v živote? Nesmieme sa prestať učiť iba preto, že máme 60 rokov, život je jedna trvalá
skúsenosť.“
* Myslel som to tak, že ste už hrali takmer všetko a stále sa nájde čosi, čo sa môžete naučiť.
DH: „Aj v jazze sa stále niečo učím. Podľa mňa je to živá forma, jazz nie je múzeum a stále sa snažím naučiť nové veci, hrám s novými ľuďmi, novými, mladými hudobníkmi, zisťujem, o čom premýšľajú, ako premýšľajú, zaujíma ma, aká hudba ich ovplyvnila. To všetko je veľmi dôležitá súčasť celého procesu a myslím si, že presne to robili aj moje hudobné vzory: Miles Davis, John Coltrane, Duke Ellington, nikdy sa neuspokojili iba tým, že hrali stále tú istú hudbu dookola, stále hľadali nejaké nové priestory, nové možnosti,
a to je spôsob, akým sa snažím žiť svoj tvorivý život.“
* Začali ste hrať s Davisom vtedy, keď začal meniť svoj štýl, však?
DH: „Povedal by som, že to bolo úplne na začiatku toho procesu. Keď som prišiel do jeho kapely, tak sme ešte stále hrali Round Midnight, Stella by starlight a rôzne klasické skladby, ale aj zopár nových - ako Nefertiti, Shorterovu hudbu. Ale krátko po tom, ako som tam prišiel, sme nahrali platňu Kilimanjaro, čo bol začiatok jeho elektrického obdobia a postupne sa jeho hudba začala vyvíjať - začal som hrať na basgitare, na ktorej som hrával ako mladý, 13-ročný, na kontrabase som začal hrávať až v akustickej kapele
- ako 17-ročný.“
* Prečo ste sa vlastne rozhodli hrať jazz a na kontrabase?
DH: „Pretože som počul Raya Browna a Leroya Vinnegara a ako basový hráč som hľadal čosi nové, počúval som rock'n'rollových basistov, ale pozrel som sa aj do Downbeatu na rebríčky - a na vrchole rebríčka basistov bol vtedy Ray Brown a vravím si ok, kúpim si nejakého Browna! No a do dvoch týždňov som si kúpil kontrabas a začal cvičiť podľa jeho platní.“
* Takže títo dvaja basisti vás ovplyvnili.
DH: „Áno, okrem Browna aj Vinnegar, skvelý basista zo západného pobrežia. Nahral dve platne Leroy walks a Leroy walks again. A znelo to ohromne – to boli vlastne moji
jazzoví učitelia.“
* Takže korene sú kdesi u Milesa, ale aj u Sama Riversa, nie?
DH: „Sam prišiel po Milesovi, hral som vtedy chvíľu v kapele, ktorú sme dali dokopy s Anthonym Braxtonom a volala sa Circle. To trvalo asi rok. A potom som začal hrávať so Samom. A hral som aj tri a pol roka so Stanom Getzom. S Hankom Jonesom, to asi rok a aj s Theoloniusom Monkom.“
* Toto by ma zaujímalo – Monk je podľa mňa kľúčová postava moderného jazzu. Asi to bol aj veľmi zvláštny klavirista, nie?
DH: „Neuveriteľný, ale najmä tie jeho kompozície. Perfektne vyjadrovali jeho unikátnosť, osobitosť, v jeho skladbách počuť aj jeho osobitý charakter.“
*
Mali ste to šťastie hrať s unikátnymi ľuďmi a každý vám asi aj čosi dal, nie?
DH: „Samozrejme, mladý hudobník, ale vôbec každý hudobník, sa učí od tých druhých, od svojho okolia, v ktorom sa pohybuje, takže vždy sa dívate na svojich spoluhráčov, aby vám ukázali svoje nové nápady, naučili vás čosi a samozrejme, že sa tým postupne dostávate k pôvodu tejto hudby. Keď som hral s Milesom, tak som sa zároveň spájal aj s Charliem Parkerom, rovnako to bolo s Hankom, takže je tu istá dlhá línia, ktorá vás vracia až k Armstrongovi, Kingovi Oliverovi a toto sa prenáša z generácie na generáciu. Mojou úlohou je odovzdať čosi tým mladším. Odovzdávame
im naše skúsenosti, lásku k hudbe a snažíme sa zachovať kontinuitu. „
* Prichádzajú noví mladí hudobníci, ale mnohí z nich hrajú straight ahead.
DH: „Hrajú rôznym spôsobom, napríklad mladý saxofonista Chris Potter, ktorý so mnou spolupracuje, má výbornú kapelu, je to veľmi unikátne teleso, ale on sám vychádza z tradície a hráva aj s mnohými veľkými hráčmi, ako napr. Redom Rodneym. Je predstaviteľom generácie mladých hudobníkov, ktorí hľadajú nové cesty vyjadrenia. Ďalším takým hudobníkom je klavirista Jason Moran, ale aj bubeník Eric Harland – to všetko sú mladí hudobníci, ktorí sa snažia prispieť do tejto hudby svojim vlastným
individuálnym spôsobom.“
* A mnohí z nich sú vzdelaní a zaujímaví ľudia. Napríklad Harland!
DH: „Eric Harland študoval aj indickú hudbu, viedli sme spolu veľa zaujímavých rozhovorov o indickej tradícii. Neštudoval som to, ale zaujíma ma to, niektoré rytmické formy, takže aj o tom sme spolu veľmi intenzívne diskutovali.“
* Napokon aj John McLaughlin svojho času objavil indickú hudbu, ktorá ho takmer kľúčovým spôsobom ovplyvnila, ale zaujímavé podnety prichádzajú dnes na európsku jazzovú scénu z východnej Európy, z Balkánu, je to síce na jednej strane populárny trend, ale na druhej strane sa tam dá nájsť všeličo zaujímavé, vrátane
originálnych rytmov.
DH: „Áno, poznám mnohé z nich a možno, že si niekedy zahrám aj s niekým z Balkánu. Skúšal som hrať s hudobníkmi z východnej časti Európy, aj v Turecku, Turci si napríklad prinášajú do jazzu aj časť ich národnej kultúry a to ma veľmi zaujíma. Snažím sa vyplniť svoj život zaujímavými skúsenosťami a dúfam, že dôjde aj k tým balkánskym.“
* Dúfam, že sa vám to podarí. I keď máte veľmi nabitý program. Kam máte odtiaľto namierené?
DH: „Zajtra hráme v Londýne v Barbicane, potom máme ešte zopár menších vystúpení, no a potom mám v pláne New York, odtiaľ sa vrátim do Európy na jeden koncert s Pepem v Španielsku,
v San Sebastiane, a potom budem zas pracovať v Amerike s mojou kapelou, aj v Mexiku. Život ide ďalej. Ale ak chcete vedieť čosi viac, pozrite si moju novo prepracovanú webstránku: www.daveholland.com.“
* Samozrejme, pozrieme, Vďaka za rozhovor, Dave.
