Bol som úprimne zvedavý, ako sa tohto roku podarí organizátorom vyriešiť dramaturgickú pascu záverečného koncertu jazzákov, ktorú si pred rokmi sami dobrovoľne nastavili. Tradičný záver totiž velí uzavrieť festival ikonickou, popovo tanečnou tutovkou pre pamätníkov, zľahka šmrncnutou jazzom, funkom alebo latinom. Podmienkou je, aby korene slávy aj mentálne ukotvenie performerov nevyhnutne väzelo prinajmenšom v 80-tych rokoch minulého storočia.

No aktívne zdroje tohto druhu sa míňajú rýchlejšie ako ropa. Predminulý rok to vyšlo fantasticky, jazzáky uzatváral neskutočný Al Jarreau. Tento spevácky génius predviedol, ako sviežo a súčasne môže stará pop-jazzová hudba znieť. Bol to jeden z absolútnych vrcholov BJD. Ale minulý rok to až tak dobre nevyšlo. Candy Dulfer nielenže nespĺňala vekové kritérium, svoju kariéru totiž odpichla až začiatkom 90-tych rokov, ale jej Princeovskému funky chýbala originalita.

Tohto roku voľba padla na overených hitmakerov 80-tych rokov, kapelu Shakatak, ktorým svojská originalita určite nechýba. Ide o tú istú krvnú skupinu, akú majú ich supútnici Spyro Gyra, Level 42 či Matt Bianco, ktorí si svoj dôchodcovský kredit na pódiu v PKO čerpali tiež len nedávno. Ako sa vyjadril jeden z divákov, Shakatak sú vraj typický produkt konzumno-liberálnej poklesnutej pop kultúry západu 80-tych rokov minulého storočia.

Takže ako to so Shakatak dopadlo? Fascinovane som sledoval, ako svoj performance za tie roky dotiahli k interpretačnej dokonalosti. Ich show šliapala lepšie a presnejšie, než švajčiarske hodinky. Napriek tomu, že nedosahovali inštrumentálnu brilantnosť jazzových veľmajstrov, prezentovali sa ako špičkoví profíci a kvalitní muzikanti. Fascinoval ma a odpudzoval zároveň neuveriteľne dôkladne zakonzervovaný značkový charakter ich piesní a doby v ktorej vznikli. Za tri desaťročia sa nezmenil ani jeden tón. Farba zvuku, hlasy vokalistov, mimika či gestá zostali taktiež celkom pôvodné. Stačilo privrieť oči a doba sa vrátila..., proste značkový anglický tovar „made in eighties”. Bohužiaľ, vek a výzor hlavných protagonistov len ďalej neľútostne podčiarkoval absurdnú muzeálnosť takto nastavenej show. Bola to ozajstná Zombie paráda. Niečo ako Angelika, markíza anjelov natočená s tým istým obsadením po 30-tich rokoch. Aká škoda, že táto partia šikovných ľudí si tak natvrdo patentovala svoj originálny zvuk do muzikálnej šablóny, podľa ktorej po celý zvyšok svojho života generovala plagiáty seba samých ako keramické hrnčeky. Podľa tejto šablóny vygenerovali okolo 50 albumov.

Jednako, koncert ma udržal pozorného a udiveného až do konca, nemohol som od toho panoptika odtrhnúť oči. A nielen preto, že Jill Saward sa tvárila celkom ako Iveta Radičová. Show bola kvalitnou estrádou 80-tych rokov. Bol výborný zvuk, dali aj výbornú Day by Day, spoločnú pieseň Shakatak a Ala Jarreaua, zneli sviežo a radostne, robili s chuťou to, čo najlepšie vedia. Show sa odvíjala v rýchlom tanečnom tempe striedaná sólovými exhibíciami, dievčatá pod pódiom sa vlnili, všetko ako má byť. A chytali sa nielen vyznávači - pamätníci, ale aj tí najmladší diváci. Hmm, skutočný „spektákl“...