Na tento album je možné pozerať z dvoch strán. Prvý je pohľad talentovaného hudobníka, ktorý síce nemá za sebou prežitú patričnú skúsenosť, ale má skvelé poznatky a nadšenie z vývoja jazzovej hudby za posledných sto rokov s míľnikmi typu Louis Armstrong, John Coltrane, Wynton a Branford Marsalisovci, či Nicholas Payton. V tomto prípade sa však tento album zaradí medzi mnohé podobné...
Druhý pohľad je možno čiastočne naivný, ale o to viac úprimne otvorený, pre ktorý je táto hudba proklamatívnej hudobnej archeológie možnou cestou do ríše nielen jazzovej hudby, ktorá nie je pod kuratelou mainstreamových hitparád a tiahne aj k modernému výrazu a artistnej hybridnosti. Navyše vyvstáva pocit, že album je ponúknutý širokému spektru receptorov, teda aj tým, pre ktorých je jazz len odborným pojmom z kultúrno-spoločenských dejín.
Oba tieto aspekty vložil do svojho najnovšieho albumu „Backatown“ aj Troy Andrews alias Trombone Shorty pochádzajúci z legendárnej neworleánskej hudobníckej rodiny, ktorý svoj štýl zaujímavo pomenoval „supafunkjazzrock“.
Snaha zrecenzovať toto mnohožánrové muzicírovanie je neustále narušované akousi pochybovačnou, ale veľmi zvláštnou vnútornou mágiou, ktorá zvádza myšlienky na rázcestie zamotaných pochybností o ich úprimnosti a priamočiarej dôvere rozprávania o krížení veľkého množstva postupov a nástrojov, ktoré spája jeho charakteristický zvuk trombónu, trúbky a niekedy dokonca aj vokálu. A tak človek nikdy poriadne nevie na čom vlastne je. Jednotlivé kompozície sú mnohokrát jednoduché, v dobrom slova zmysle pekné, zvláštnym spôsobom prestúpené jazzovou minulosťou a funkovým mainstreamom, ale rovnako tak môžeme hovoriť aj o zdravom rockovom nadhľade, ktorý presvecuje niektoré kúsky. Vždy je to však jasný, premenlivý až chameleónsky hudobný rukopis skladateľského talentu Trombone Shortyho, ktorý nakoniec zapôsobí tak, že výraz jednotlivých skladieb, aj napriek rôznorodosti nástrojového obsadenia a štýlov, zostáva nezameniteľne svojský. Brilantný materiál v spaľujúcej dynamike a hutnosti. Vyzretosť autorského potenciálu ho posúva od klasickej dychárskej polohy do výrazne tvrdšieho výrazu, dokonca sa dajú vysledovať aj paralely k jeho hosťovaniu u Lenny Kravitza či Aerosmith. Všetko dýcha eklektickou nadčasovosťou s mnohými aranžérskymi vychytávkami a korunu originality nasadzuje už jeho spomenuté chameleónstvo.
Všeličo už naznačuje prvá funkrocková „Hurricane Season“ s výraznými plechovými dychmi, osciluje medzi rolou pokračovateľa starého funky a bujne obťažkanou súčasťou dnešnej funkrockovej scény s mocnou interpretačnou a skladateľskou výzvou.
Po tomto famóznom úvode nasleduje spievaný cover „On Your Way Down“ od Allena Toussainta, kde sa húpavý riff pojí s priam kravitzovskou vokálnou linkou a melancholická inštrumentálna medzihra s deklamovaným vokálom a všadeprítomná flauta tento dojem len umocňuje.
Už ďalšia veta „Quiet As Kept“ upútava majestátnym prednesom, realizovaným s maximálnym nasadením v strednom tempe. Absolútne plynulá a samozrejme melodická transmisia prebieha nie ako egoistická prehadzovačka medzi jednotlivcami, ale ako plynulý krvný obeh vo vnútri celej kapely, ktorý dodáva živiny aj do najtajnejších kútov tejto skladby. Skvelý dialóg porozumenia s dominantným sólom barytón saxu, beglajtami dychovej sekcie a zaujímavou rytmikou.
„Something Beautiful“ je zvládnutá bravúrne. Melodická linka prináša mainstreamovú spevavosť a prirodzenú prístupnosť, smelá hrdosť charizmatického vokálu umocňuje zvukový celok prieraznosťou a skvelou intonáciou a dokazuje, že na tejto doske má voči inštrumentom úplne rovnocenné postavenie.
Ale už v titulnej „Backatown“ môžu poslucháči prežiť katarziu iného druhu. Nachádza sa na výsostnej funkovej pôde, unášaná rytmickým pradivom bicích, s tvrdosťou údernej dychárskej regulácie a hlavou pokyvkávajúcom rytme. Inteligentný jazzfunkrock tu exceluje svojou dokonalosťou vo všetkých aspektoch interpretácie ale aj geniálneho skladateľstva.
Úderná „Right to Complain“ sa môže pochváliť gitarovým až rockovým soundom a moderná latino jazzovinka „Neph“ upúta zreteľne vedenými frázami trúbky, skvelou technikou a minimalizmom celkového nasadania. Mohutná „Suburbia“ poskytuje v znení celej kapely pre všetkých zúčastnených naozajstné dobrodružstvo, ktoré si však takéto ostrieľané osadenstvo môže nielen hravo dovoliť, ale patrične si ho aj užiť. Predkladá výrazovo jednoduchú rockovú stavbu, ktorej výstrelky sú bezpečne technicky zaistené a v každom okamihu znovu a znovu stmelované dychom kapely.
Na tento kúsok premyslená dramaturgia veľmi vhodne nadviazala aranžérsky prehustenou atmosférou v „In The 6th“ a ďalšie dve kompozície len potvrdzujú tento dokonalý zážitok a predkladajú ďalšie pozvanie k opakovanému počúvaniu albumu.
A tak by sa dalo s rozborom pokračovať ďalej, ale treba poznamenať len jedno, že táto funk/jazz/rocková omša bude mnohým sedieť, i keď sa mi niektoré momenty javia ako plytké a vyváženosťou celého materiálu sa javia ako bezpredmetné.
Veľká snaha o popularizáciu je jasná v celom jeho hudobnom životopise a tým si získal priaznivcov aj medzi poslucháčmi, ktorí takúto hudbu nepočúvajú. Nedá sa však jednoznačne skonštatovať, že aj napriek svojej pestrosti je im táto platňa určená. Snáď to pochopíme viac, po jeho vystúpení na tohtoročných „jazzákoch“.
