Sobotňajší deň na vedľajšom pódiu otvorila mladá generácia z východu. Andrej Karlík na gitare, Jozef Cingeľ na basgitare a nečakane, Martin Valihora za bicími nástrojmi, ktorý zaskakoval za tradičného člena, Michala Fedora. Hrať jazz v triu znamená rovnocenne rozložiť sily medzi všetkých členov kapely, mať prepracované aranžmány a myslieť aj na frekvenčné pole pôsobnosti nástrojov. Bolo cítiť, že chalani sa s novým bubeníkom ešte celkom nestotožnili, ale na druhej strane bolo sympatické, ako sa im Martina Valihora snažil pomôcť.

Kompozície sú ovplyvnené širokospektrálne. Aj keď sa definujú ako kapela na pomedzí jazzu, rocku a funku, cítiť v ich hre, že sa inšpirujú zo všetkých smerov (v náznakoch imitovanie súčasnej, dokonca aj elektronickej, tvorby). Témy sú založené na jednoduchých a nosných melódiach, pričom sa zameriavajú viac na rytmické variovanie ako na harmonickú prepracovanosť. Oživujúcim prvkom boli vydarené sóla a profesionálna pódiová komunikácia medzi basgitarou a bicími nástrojmi. Zo strany gitary mi k dokonalosti ešte niečo chýbalo, pocitovo by sa mi žiadal napríklad plnší zvuk nástroja. Illusions Trio je zoskupenie, ktoré sa nesnaží škatuľkovať, robí vlastnú hudbu a ide za svojim cieľom. Tento prístup mi je sympatický a želám mu ešte veľa úspechov.