Jazzový klub Porgy & Bess vo Viedni púta svojich návštevníkov príjemným prostredím, hudobnou kvalitou a zvučnými menami, na ktoré môžu byť usporiadatelia právom hrdí. Po roku a pol opäť navštívil tento klub výnimočný gitarista Pat Martino. Jeho výnimočnosť nespočíva iba vo virtuóznej technike, či výraze gitaristu nasledujúceho odkaz Wes Montgomeryho.

Môžeme sledovať príbeh človeka, ktorý ako mimoriadne talentované dieťa započal profesionálnu hudobnú kariéru vo svojich 15-tich rokoch a zakrátko sa etabloval na jazzovej scéne ako mimoriadne výrazný a vplyvný gitarista. Svojou dravosťou a typickým takmer klavírnym tónom svojej gitary spojeným s rýchlymi a neuveriteľne plynulými sólami sa stal okamžite rozpoznateľným a originálnym hráčom popri takých menách ako Wes Montgomery, Kenny Burrell, Tal Farlow či práve vychádzajúcej hviezde Georgeovi Bensonovi. V 60-tych tych rokoch spolupracoval ako sideman s významnými hammondistami (Jack Mc Duff, Jimmi Smith, Don Patterson, Richard „Groove“ Holmes...)
Kariéru sólistu, naštartoval vydaním albumu El Hombre (1967). Nasledovali ďalšie albumy, zvukovo ovplyvnené vlnou expandujúceho jazzrocku. Medzi najvýraznejšie patria Desperado (1970), Live (1972), Consciousness (1974), Joyous Lake (1976), Exit (1977). Martino sa nevyhýbal ani vplyvom východnej hudby (East 1967, Baiyina 1968...)

Rok 1980 bol však preňho osudovým. Po náročnej operácii aneurizmy (cievna výduť v mozgu) Pat Martino úplne stratil pamäť, musel sa nanovo učiť rozprávať i hrať na nástroji podľa vlastných nahrávok. Hudba v niekoľkoročnom období liečenia pre Martina prinášala nový zmysel. Už to nebola prvoradá túžba úspechu ale hĺbka hudobného posolstva. Martino analyzoval hudbu rôznych kultúr, vypracoval teoretické koncepty modernej improvizácie i organizácie tónov na hmatníku gitary – veľmi podnetné sú Martinove videoškoly Quantum guitar advanced concepts a Creative Force reprezentujúce osobný pohľad a filozofiu tohto gitarového génia.

Vydaním Albumu The Return (1987) sa opäť vracia na hudobnú scénu. Avšak ešte stále zápasí so zdravotnými problémami, odrážajúcimi sa na jeho psychike. Až 90-te roky sú pre Martina obdobím plnohodnotného tvorivého procesu. Vydáva úspešné albumy Interchange (1994), Nightwings (1996), pod hlavičkou Blue Note vychádzajú – All sides now (1997), Live at Yoshi’s (2001), Remember: A Tribute to Wes Montgomery (2006)

Nie je preto náhoda, že priaznivci jazzovej gitary zaplnili klub Porgy & Bess do posledného miesta. Sám Pat Martino na úvod koncertu poznamenal, že sa teší na atmosféru, ktorú už na tomto mieste zažil. Kapela v zložení Pat Martino – gitara, Tony Monaco – Hammond organ B3, Shawn Hill – bicie nástroje, už od prvých tónov vtiahla publikum do nádherného a strhujúco swingujúceho zvuku 60-tych rokov, ktorý poznáme z nahrávok Jimmiho Smitha a Wesa Montgomeryho.
Tony Monaco, svojim dokonale zvládnutým jazykom génia Hammond organu Jimmiho Smitha (akordické sóla, lesslie efetky) nádherne sekundoval zamatovému zvuku gitary Pat Martina. Komickou mimikou tváre počas sól jemne rozosmieval publikum, bol protipólom decentného Martinovho prejavu.
Mladý bubeník s rockovým imidžom Shawn Hill, ktorý nahradil pôvodne ohláseného Jasona Browna veľmi pestro obohacoval tradičný mainstreamový zvuk kapely, miestami až jazzrockovými prvkami typickými pre Martinove nahrávky 70-tych rokov.

Pat Martino predviedol dokonalú súhru techniky, citu i hudobného intelektu. Popri Martinových skladbách (On The Stairs, Mc Tough, Midnight special...) odzneli i skladby, patriace do repertoáru Wes Montgomeryho – Full House, Impressions, Twisted Blues, či známe štandardy Alone Together, Oleo... Nádherná atmosféra sa klubom Porgy & Bess niesla v baladách ´Round Midnight a Blue in Green.

V dvojhodinovom energickom koncerte, predelenom prestávkou, Pat Martino ukázal, že právom už takmer 50 rokov patrí na špicu jazzovej scény. Publikum, ktoré búrlivým aplauzom spontánne reagovalo na každé sólo, si na záver vytlieskalo ešte jeden prídavok. Notoricky známou skladbou Sunny (Bobby Hebb) sa Pat Martino a jeho trio rozlúčili so svojimi viedenskými fanúšikmi.

Pre mňa bolo veľkou cťou, že som sa s Pat Martinom mohol po koncerte osobne stretnúť, vypýtať si autogram a prehodiť s ním pár slov. Pôsobil nesmierne skromne, sympaticky a priateľsky. Opäť sa potvrdilo, že najväčší hudobníci sú veľkí najmä srdcom!