Viedenský jazzový klub Porgy and Bess sa stará o svojich zhýčkaných návštevníkov. Po gitarovej legende Patovi Martinovi, si pozval hudobníka z tých najväčších - vibrafonistu Gary Burtona!

Aby sme si dobre uvedomili, kto to vlastne je, tak zopár slov. Narodený je v Indiane v roku 1943, pomaly mu ťahá na sedemdesiatku a už len z hľadiska veku by si zaslúžil úctu všetkých jazzových nadšencov. Na vibrafóne sa naučil hrať sám a ako 17-ročný mal za sebou LP debut s gitaristami Hankom Garlandom a Chetom Atkinsom. O dva roky opustil Berklee College of Music kvôli spolupráci s klavíristom George Shearingom a následne s tenorsaxofonistom Stanom Getzom. V roku 1967 sformoval vlastné kvarteto s gitaristom Larry Coryellom. Ich hudba, spájajúca rytmus a farbu rocku s harmonickou komplexnosťou a jazzovou improvizáciou, si našla množstvo priaznivcov z oboch strán jazz-rockového spektra a albumy ako Duster alebo Lofty Fake Anagram spravili z oboch stvoriteľov jazzrockového fenoménu.

Od roku 1965, keď po prvý krát zvíťazil v kategórii „Talent zasluhujúci si väčšie uznanie“ mienkotvorného jazzového časopisu Down Beat, už jeho každoročnú tabuľku najlepších vibrafonistov neopustil. Novátor a populizátor hry na vibrafóne so štyrmi paličkami, sa vrátil na Berklee College v roku 1971 ako pedagóg improvizácie a hry na perkusie a opustil ju ako výkonný viceprezident po 33 rokoch tvorivej činnosti. 15-krát nominovaný na cenu Grammy, ktorú päťkrát získal, (prvý krát za sólový album Alone at Last z jazzového festivalu v Montreaux z roku 1971), nahral množstvo albumov pod vlastným menom, či v spolupráci s takými menami ako Chick Corea, s ktorým ho spája dlhoročné priateľstvo, Pat Metheny, jeho bývalý žiak, dlhoročný spoluhráč, klavírista Makoto Ozone či akordeonista Richard Galliano. Proste - žijúca legenda, na ktorú čakal takmer vypredaný klub Porgy a Bess.

Na pódiu samozrejme dominoval rozložitý vibrafón značky Musser, ktorý mierne zacláňal neveľkú basovú aparatúru Gallien Krueger. Vedľa stála veľmi klasicky pôsobiaca bicia súprava a na gitaristu čakal štandardne starý- dobrý Fender Twin Reverb. Po štvrťhodinke sa na scéne objavil sám Gary Burton a priviedol kapelu v obsadení: Julien Lage - gitara, Scott Cooley - kontrabas a Antonio Sanchez – bicie nástroje. Gary Burton si vždy vedel vybrať dobrých gitaristov a jeho kapelou prešli také mená ako vyššie uvedený Larry Coryell, Pat Metheny, John Scofield, z tých mladších napríklad Kurt Rosenvinkel a ani rodák zo San Francisca Julien Lage nie je výnimkou. S Burtonovým kvartetom účinkuje od svojich sedemnástich rokov a to má teraz len dvadsaťtri. Julian Lage vo svojej hre mieša prvky jazzu, country, blues aj klasiky a na svojej lubovke od Lindy Manzer toho ukázal skutočne veľa.

Kontrabasista Scott Cooley si tiež zaslúži niekoľko slov. Ročník 1963, v súčasnosti patrí k najvyhľadávanejším basistom na svetovej scéne. Prešiel súbormi od Carmen Mc Rae cez Jima Halla, Johna Scofielda, Joe Lovana, Joea Hendersona, Boba Berga, Herbie Hancocka, Chrisa Pottera, Pat Methenyho, Adama Rogersa, či Kenny Wernera a sám je výborný skladateľ a vedie vlastný súbor. No a kto počul hrať Antonia Sancheza na bicie, rýchlo pochopí, prečo si ho opatroval vo svojej kapele Pat Metheny.

A teraz niečo k repertoáru. Ten siahal od úvodného Afro blue od Monga Santamariu ku kompozíciam Vadima Neselovského, ruského klavíristu z predchádzajúceho obsadenia, skladbám členov súčasného kvarteta Scotta Cooleyho, Antonia Sancheza, Juliena Lageho, jednu dodal Pat Metheny, ďaľšiu Chick Corea až po prídavky Bag's Groove a Love for Sale. Čo však mali spoločné, to bola dokonalosť. Krásne zaranžované, úžasne vkusné, dynamicky prepracované, naplnené fantastickými improvizáciami a súhrou doslovne učebnicovou. Gary Burton nikdy neprovokoval jazzové publikum ťažko stráviteľnými experimentami, ako rodený romantik aj teraz svojimi čarovnými paličkami prinášal poslucháčom rytmicky, harmonicky a melodicky bohaté sóla a citlivé doprovody. Gitarista Julian Lage sa tuším stále usmieval, gitaru si pohľadom skontroloval len občas a kongeniálne spolupracoval s ostatnými hudobníkmi. V hre kombinoval brnkátko s prstami, v doprovodoch mu žiaden voicing nebol cudzí, žiadne tempo príliš rýchle a mal krásny, zamatový, teplý akustický zvuk, viac podobný Jimovi Hallovi než Patovi Methenymu, aj keď istý vplyv by sa našiel. Kontrabasista Cooley sa tiež ukázal v úžasnom svetle, či ako doprevádzajúci hráč, či sólista alebo skladateľ. Presný, invenčný, dokonale tvoril basové podhubie kapely, pohojdával kontrabas akoby s ním tancoval nejaký exotický tanec. A čo povedať o Antoniovi Sanchezovi? Keď hral sólo, akoby mu na každý bubon alebo činelu hral iný bubeník. Tak prepracovaný sólový výkon som dlho nepočul. Technika, dynamika, farebnosť, všetko v službe celku.

Kvarteto Garyho Burtona ponúklo publiku vyše dvoch hodín neuveriteľne kultivovaného jazzu, človek sa nemôže čudovať, že šesťkrát za sebou vypredali newyorkský klub Blue Note. Odmenou boli standing ovations, dva prídavky a pre mňa po tom, ako som sa dozvedel, že koncert v Bratislave sa ruší, smutný pocit, že sa tu nenájde dostatok ľudí, chcejúcich si vypočuť hudbu, ktorá by mohla byť doslova reklamou na jazz. Možno nabudúce, prísľubom je duo Gary Burton a Chick Corea.