Patrí k dobrému zvyku dramaturgie Bratislavských hudobných slávností venovať jeden večer jazzu, či hudbe ním ovplyvnenej. Výnimkou neboli ani tohtoročné BHS. Na koncerte, ktorý sa konal 2. decembra 2010, boli predvedené dokonca dve diela slovenských skladateľov z protiľahlých brehov hudobného riečišťa, skladba Jesenné trblietanie od Matúša Jakabčica a Jazzphony Concerto pre jazzový súbor a symfonický orchester od Egona Kráka.

Jazz odjakživa provokoval a jeho dráždeniu sa nevyhli ani skladatelia vážnej hudby. D obre si pamätám termín „tretí prúd“, ktorý zastrešoval pokusy spojiť svet vážnej, „artificiálnej „ hudby so svetom „nonartificiálneho „ jazzu . Pokusov bolo hodne, hudby, ktorá by odolala zubu času pomenej. Matúš Jakabčic, jazzový gitarista, skladateľ, aranžér a pedagóg, líder vlastného big bandu, znalec a obdivovateľ veľkokapelovej hudby minulej aj tej súčasnej, sa o to pokúsil úspešne. Pôvodne matematik, je absolventom Konzervatória v Bratislave, odbor kompozícia a Berklee College of Music v Bostone, odkiaľ si odniesol viacero cien. Počas svojej hudobnej kariéry spolupracoval ako skladateľ, aranžér alebo interpret s množstvom popredných domácich aj medzinárodných hudobných telies (Euro Jazz Big Band, Orchester Gustava Broma, Slovenská filharmónia) a veľa ďaľších väčších či menších zoskupení, s ktorými nahral viac ako 20 CD. Je autorom muzikálu, hudby k viacerým televíznym inscenáciam, niekoľkých skladieb pre jazzovú skupinu a symfonický orchester a množstva skladieb pre rôzne obsadenia.

Skladba Jesenné trblietanie, ktorá vznikla na objednávku Festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností a bola skomponovaná pre Štátny komorný orchester Žilina a jazzový septet, čerpá zo zvukových možností, ktoré poskytuje vyše tridsaťčlenný orchester a jazzovým groovom, ktorého zdrojom je jazzová skupina. Tá si zaslúži samostatné predstavenie. Matúš Jakabčic zvolil septet v obsadení dychová sekcia - sopránsaxofón, trúbka, barytónsaxofón v kombinácii s rytmickým kvartetom, ktoré tvorí elektrická gitara, klavír, kontrabas a bicie. Nástrojov sa ujali skutoční majstri svojho remesla. Sopránsaxofonista John Salerno pedagogicky vedie hru na sopránsaxofón, kompozíciu a ďaľšie jazzové triedy na Univerzite vo Wisconsine - Green Bay, jeho kolega, trúbkár Adam Gaines na tej istej univerzite pôsobí ako asistujúci profesor hry na trúbku a vedie jazzový orchester, barytónsaxofonista Erik Rothenstein, absolvent bratislavského konzervatória a jazzového oddelenia Univerzity v rakúskom Grazi, sám kapelník, skladateľ a aranžér, o Matúšovi Jakabčicovi ani nehovorím. Klavírista Klaudius Kováč, študoval na konzervatóriu v Žiline a Banskej Bystrici, jedna z najvýraznejších osobností slovenského jazzového klavíra a dokonalá rytmika, ktorú tvoria spoluhráči zo známeho Nothing But Swing tria, kontrabasista Róbert Ragan, absolvent konzervatória v Žiline a medzičasom sám pedagóg na Akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici a hráč na bicie nástroje Peter Solárik, absolvent žilinského konzervatória a pedagóg na Konzervatóriu J.L.Bellu.

Samotná skladba Jesenné trblietanie pôsobí ako dvojdielna a nezostáva nič dlžná svojmu poetickému názvu. Jakabčic citlivo, ale účinne pracuje s farbami, drevené dychové nástroje využíva nie nepodobne ako majster zvukomaľby Gil Evans či jeho žiačka Maria Schneider, sama skladateľka a aranžérka, šéfka vlastného bigbandu. Ustredná téma, stavaná prevažne po kvartách, pôsobí príjemne jazzovo, cítiť v nej latentný jazzový rytmický pulz, melodicky je ohybná a harmonický podklad poskytuje dostatok priestoru pre improvizácie sólistov, ktorí tak ako aj celá skupina, sa vynárajú a opäť strácajú v hĺbke orchestra. Výkon Štátneho komorného orchestra Žilina pod dirigentskou taktovkou Leoša Svárovského si zaslúži najvyššie uznanie. Čistý,rytmicky precízny výkon bez akýchkoľvek kazov a dotiahnutá dynamika, bolo veľmi povzbudivé vidieť Pána dirigenta podupkávať nohou či dôstojného prvého huslistu rytmicky švihať sláčikom počas hry samotného septetu.

Matúš Jakabčic výborne využil zvukové a farebné možnosti orchestra, bez toho, aby potlačil podstatné prvky jazzu, čiže rytmus a improvizáciu. Skutočne vydarená skladba, ktorú som mal chuť okamžite si vypočuť ešte raz. Dúfam, že CD v budúcnosti mi to umožní, samozrejme spolu s opusom Egona Kráka. Bude to veľmi zaujímavé porovnávanie v tom najlepšom slova zmysle.