Jednoznačne ťahák večera, ak nie celého festivalu! Dvaja starší páni zo zahraničia, renomovaní muzikanti, ktorí už majú za sebou dlhočiznú kariéru, ikony svetovej hudby. Mike Stern (*1953), rodák z Bostonu, študoval jazz na Berklee College, začínal v 60-tych rokoch na starej známej Fender gitare, ktorú mu ukradli, a od čias spolupráce s Milesom Davisom hrá na Yamahe PA511MS, ktorá je známa ako jeho model. Preferuje jazz, jazz fusion a rock a bol trikrát nominovaný na cenu Grammy! Zaujímavosťou je, že priezvisko Stern si dali spolu so speváčkou, gitaristkou, jeho ženou Leni Stern (rodenou Magdalena Thora), Mike sa pôvodne volal Sedgwick. Didier Lockwood (*1956), rodák z Calais z hudobníckej rodiny, z klasických huslí sa dal na progressive rock, jazz, fusion. Má za sebou vyše tritisíc vystúpení, nahral takmer 100 titulov, tri svetové turné, je to huslista, akého tak ľahko nenájdete.

Do Košíc si Mike vzal Didiera ako svojho špeciálneho hosťa. Spolupráca bola úchvatná. Okrem nich za bicími sedel Lionel Cordew, na basovej gitare hral Alain Caron. O Mikovi je známe, že je hviezda svetových rozmerov, no o Didierovi som ešte nepočul. Po jeho prvých tónoch som si vravel, že čo tu ten chlapík robí? No stačilo pár minút a bol som vo vytržení!

To, čo spolu dokázali, bolo úžasné a neopísateľné! Mikove gitarové vybrnkávačky bez trsátka, efekty, a bláznivé sóla, rockové i jazzové, a k tomu jeho nestarnúca charizma, robí z tohto chlapíka „star“. Neočakával som, že mu nejaký huslista bude stačiť, nieto ho ešte vyzývať. K Mikovej gitare však Didier dokázal urobiť niečo, čo moje ucho ešte nepočulo!

Mikov rytmický pohyb a Didierove akrobatické huslisitcké kúsky ma dostávali do vytrženia. Presne na to sa diváci tešili, sála praskala vo švíkoch (čo sa však aj odrazilo vo vydýchanom vzduchu), no nikomu ani len nenapadlo odísť a nechať si ujsť krásnu akusticko melodickú jazz fusion show. Ak som správne postrehol, tak Stern-Lockwoodovci nám zahrali skladby Joan’s street, All heart, Seven thirty, a iné.

Na Mikovi sa mi tiež páčilo využitie gitarových efektov a jemného loopingu. Mnoho hudobníkov ich používa, no u nikoho som tak presné, jemné, uchu príjemné grify nepočul. K obom hudobníkom, fascinovali ma ich hudobné dialógy, ktoré boli evidentne improvizované a mali tie správne grády.

Čo na záver? Asi len toľko, že ak ste týchto pánov ešte nevideli, tak môžete ľutovať, pretože sú to ozajstní Páni muzikanti a v Košiciach to parádne roztočili! Pre mňa to bol hudobný sviatok, bonbónik celého festivalu a záver večera, ako sa patrí!