Ako dieťa opernej speváčky a skladateľa vážnej hudby, začínala s jazzom, potom presedlala na pop-rock, aby sa opäť vrátila k jazzu. Dánska speváčka Cæcilie Norby. V roku 2010 získala exkluzívny kontrakt s vydavateľstvom ACT Music a s partnerom a dcérkou žijú spoločne s v Kodani.
So speváčkou Cæcilie Norby sme sa stretli na festivale Jazz Baltica 2010 a pred jej koncertom sme sa nezáväzne rozprávali, až nakoniec súhlasila aj s rozhovorom pred koncertom, čo sa u umelcov nestáva často.


* Predpokladám, že máte za sebou štúdium klasického spevu? Vaši rodičia sa obaja venovali vážnej hudbe.

CÆCILIE NORBY: „Nie, pochádzam síce z hudobnej rodiny, ale klasický spev som neštudovala. Som totálny samouk.

* Ale svoju spevácku kariéru ste začali v Kodani?

CN: „Moja mama bola opernou speváčkou, takže som doma počúvala veľa opier a rýchlo som to dokázala napodobniť.

* Ale učili ste sa hrať na klavíri …

CN: „Hrám trochu na klavíri, ale nie až tak veľmi dobre, môj otec...

* … bol hudobný skladateľ. A pokiaľ viem napísal zaujímavú kompozíciu pre novozélandskú filharmóniu, kde ste spievali spolu s vašou mamou?

CN: „Och áno, Concerto for 2 sopranos. (pozn: V tej chvíli k nám prišlo rozkošné dievčatko, dcéra Cæcilie, ktorá sa, ako nám prezradila, učí hrať na husle a rada sprevádza mamu po všetkých letných festivaloch).

* Vaša dcéra bude asi jedného dňa tiež spievať s vami, veď obaja jej rodičia sú tiež hudobníci (pozn. Cæcilie má svoju dcéru s kontrabasistom Larsom Danielsonom).

CN: „Možno, možno...“

* Svoju kariéru ste začali v 80-tych rokoch. A pomerne dlho ste sa venovali pop-music.

CN: „Svoju kariéru som začala ako jazzová speváčka, spolu s mojou kapelou sme vydali dva albumy, a potom som vystupovala s rockovou kapelou - asi 9 rokov, čosi ako Toto, pop-rock, ale mňa to stále ťahalo k jazzu, neprestávala som účinkovať aj s jazzmanmi, neskôr som urobila nahrávky pre Blue Note records.“

* Prečo ste sa rozhodli vrátiť k jazzu?

CN: „Pretože si myslím, že mám veľmi rada farbu tej hudby, zmeny akordov, a je v nej oveľa viac dynamiky, rock´n´roll ide iba jedným smerom, ale tu môžete oveľa lepšie prejaviť svoje emócie.“

* Myslel som, že ste sa chceli venovať aj klasickej hudbe, v duchu vašich rodičov?

CN: „Nie, nad tým som nikdy neuvažovala. Klasický repertoár je veľmi vymedzený, musíte sa venovať istým autorom, presne dodržiavať noty, ja mám radšej improvizáciu.“

* Takže operná hudba je pre vás príliš seriózna.

CN: „Áno a myslím, že je aj príliš dramatická.“

* Ale, pokiaľ viem, máte pozitívny vzťah k folkovej hudbe, nahrali ste aj piesne Johny Casha.

CN: „Áno, vy toho o mne viete nejako veľa....áno, bol to jeden koncertný projekt a požiadali ma, či sa na ňom nechcem zúčastniť a musím sa vám priznať, nikdy som nebola veľkým fanúšikom Johnyho Casha, pretože som poznala jeho ranné veci a v tom čase som počúvala najmä jazz. A v jeho hudbe bolo na môj vkus príliš málo akordov, okrem toho nie som priaznivcom country music, ale práve preto som sa na tom zúčastnila: chcela som sa do toho viac dostať a započúvať sa dostatočne hlboko do tých piesní a našla som tam zopár naozaj skvelých vecí! Najmä jeho posledné piesne, čo nahral predtým, ako zomrel, tak tie boli ohromné.“

* Pravdepodobne v tom období hľadal piesne, ktoré boli o dačo hlbšie ako to, čo hral predtým.

CN: „To určite. Ale on sám písal skvelé texty.“

* Mal to zažité, veľa skúsil, bol aj vo väzení.

CN: „Takže mal čas uvažovať nad hlbšími vecami...“

* Čo bol vo vašej kariére rozhodujúci moment? Čo rozhodlo o tom, že ste sa naplno začali venovať tejto hudbe?

CN: „To prišlo tak skoro, že si na to ani neviem spomenúť. Pamätám sa, že moja mama, mala som vtedy asi 5 rokov, účinkovala v opere Don Juan, kde spievala part Dony Elviry, a tú operu som vtedy videla niekoľkokrát a videla som ju aj spoza javiska, aj z hľadiska a videla som ju, ako je oblečená v kostýme, a to bolo pre mňa čosi také zvláštne a  romantické ...vtedy som po prvýkrát videla, že do hudby sa dá vložiť aj vášeň – lebo  tá opera bola o láske a vášni a to som si veľmi zapamätala, to bol môj prvý dôležitý kontakt s hudbou.“

* Vy ste dnes spievali aj jednu pieseň z repertoáru Leonarda Cohena – čo vlastne vôbec nie je jazzová hudba, ale zato je veľmi oduševnená.

CN: „Je to prekrásna melódia a má aj krásny príbeh.“

* Rada „rozprávate“ príbehy ? Mám pocit, že máte veľký rešpekt voči textu...sama pritom píšete texty piesní,  pre vás je asi veľmi dôležité čo spievate? Kde sa inšpirujete?

CN: „Nemám veľa času na čítanie, ale myslím, že veľa o všeličom premýšľam a všeličo zažívam a tak to potom príde samo.“

* Vy sa pohybujete už dlhé roky na pomedzí viacerých hudobných žánrov. K čomu viac inklinujete?

CN: „Túto otázku mi kládli už asi tisíc krát, keď som bola mladá tak jeden novinár mi povedal, že si musím vybrať svoj žáner, inak bude moje publikum zmätené. Do istej miery mal pravdu, ale nevedela som sa vzdať všetkých svojich záujmov, a tak stále robím tento žánrový hybrid a preto ma aj tak baví pracovať s Larsom, aj keď nie sme zobratí, ale žijeme spolu ...“

* A spolu hráte už pomerne dlho.

CN: „Asi 12 či 13 rokov.“

* Hráte doma obaja rovnaké husle, alebo máte jednoducho rovnaký hudobný vkus?

CN: „Asi áno, myslím, že to bude tým, že obaja máme za sebou klasickú hudobnú výchovu, obaja sme strávili istý čas v popovej kapele, a veľmi radi sa bavíme o forme, najmä ak ide o improvizáciu, tak potom je hudobná forma veľmi dôležitá. Napríklad to, kde by mal byť vrchol.... jednoducho máme rovnaký vkus, rovnaké cítenie, intuíciu.“

* To je dôležité aj v kapele.

CN: „Áno, ale s týmito chlapcami som ešte nikdy nevystupovala, vlastne áno, jednu skladbu. Ale sú to skvelí hudobníci.“

* Máte aj svoje vlastné projekty, ktorý bol ten posledný?

CN: „Posledná vec, ktorú som robila, boli nahrávky s bigbandom. Nahrali sme tam nejaké moje a Larsove skladby, taký výber. Takže čosi úplne iné a potom som nahrala CD Slow fruit s vlastnými vecami.

* Keď porovnáte publikum v Dánsku, Európe a v Amerike, čo vidíte?

CN: „Už je to nejaká doba, čo som vystupovala v Amerike, ale Američania majú veľmi vrelý vzťah ku škandinávskej hudbe, zaujíma ich istý náš témbr, ktorý je veľmi priehľadný, ale aj smutný a preto ich vždy zaujímalo, čo sme my zač...:-) , ale priznám sa, že v Európe účinkujem veľmi rada.“