Viedenský jazzový klub Porgy and Bess každý mesiac pripraví svojim jazzovým nadšencom množstvo výborných koncertov. V piatok večer 21.1.2011 o trištvrte na deväť, s asi pätnásťminútovým meškaním, tam vypukol skutočný BIG BANN! Na rozdiel od Big bangu, o ktorom ešte stále nevieme , kto za ním stojí, big BANN poznáme. Slovo vzniklo spojením začiatočných písmen priezvisk členov skupiny, ktorá svoj prvý album nahrala len minulý rok. Blake, Anderson, Noy a Nussbaum, toto nám už niečo hovorí a keď k týmto priezviskám pridáme aj mená, výsledok je jasný. Seamus Blake, Jay Anderson, Oz Noy a Adam Nussbaum - je spojením pánov v najlepších rokoch (veď čože je to šesťdesiatka) a jazzovej mladosti (veď čože je to štyridsiatka) a po hudobnej stránke spojením jazzu , rocku, funku, blues a toho, čomu sa hovorí World music. Že z týchto hudobných ingrediencií nemusí vzniknúť guláš, ale vysoko sofistikovaná jazzová gastronómia, sa presvedčili všetci piatkoví ochutnávači.

Najskôr však treba predstaviť kuchárov. Saxofonista Seamus Blake sa narodil v decembri 1970 v Anglicku , vyrastal v kanadskom Vancouveri a začiatkom deväťdesiatych rokov študoval na známej Berklee School of Music v Bostone. Po absolvovaní školy sa presunul do Mekky moderného jazzu - do New Yorku, kde sa rýchlo presadil na jazzovej scéne. Víťazstvo v prestížnej Thelonious Monk International Jazz Saxophone Competition v roku 2002 mu otvorilo dvere do najlepšej jazzovej spoločnosti. Pod vlastným menom vydal doteraz sedem albumov, od debutového „The Call“ z roku 1993, po zatiaľ posledný „Live in Italy“, všetky boli veľmi dobre hodnotené. Gitarista John Scofield, ktorý si ho zavolal do svojho „Quiet Bandu“ ho nazval „výnimočným, totálnym saxofonistom“.

Druhým z jazzových mladíkov je pôvodom izraelský gitarista Oz Noy. Svoju profesionálnu kariéru začal ako trinásťročný, šestnásťročný hral s poprednými izraelskými hudobníkmi a ako dvadsaťštyri ročný patril k špičke izraelských štúdiových hudobníkov. V roku 1996 presídlil do (hádajte kam?), správna odpoveď je do New Yorku a získal značný vplyv na lokálnej hudobnej scéne svojím prístupom k miešaniu prvkov popu, rocku, jazzu a blues. Spolupracoval s množstvom významných umelcov ako: Richard Bona, Jeff „Tain“ Watts, Harry Belafonte či Toni Braxton alebo Cindy Lauper. Pod vlastným menom vydal u spoločnosti Magnitude Records štyri CD, na ktorých nájdeme také mená ako Will Lee, James Genus, Jimmy Johnson (basisti), Anton Fig, Vinnie Colaiuta, Dave Weckl, Keith Carlock (bubeníci), Mike Stern, Steve Lukather (gitaristi),George Whitty, Jim Beard, Ricky Peterson, Shai Bachar (klávesáci) .

Tretím z kvarteta je skladateľ a kontrabasista Jay Anderson. Narodil sa v južnej Kalifornii v roku 1955, na kontrabase hrá od dvanástich rokov a roky jeho štúdia sú lemované množstvom ocenení za výkony v jazze a klasickej hudbe. Hral v big bandoch Woodyho Hermana, Kenny Wheelera, Boba Mintzera, Mela Lewisa, Toshiko Akiyoshi, George Gruntza, Marie Schneiderovej, nahral vyše tristo albumov, spolupracoval s takými menami ako: Paul Bley, Randy a Michael Brecker, Bob Berg, Mike Stern, Joe Lovano, Lee Konitz, atď, atď. Je aj uznávaným skladateľom, pod vlastným menom realizoval dva veľmi dobre prijaté albumy “Next Exit“ a „Local Color“ u spoločnosti DMP. Pôsobí aj ako profesor jazzového kontrabasu na Manhattan School of Music v New Yorku.

Štvrtým členom a zároveň šedou eminenciou a nepísaným leaderom je bubeník Adam Nussbaum. Aj keď v rodnom Connecticute začal ako klavírista a vyskúšal si basu a saxofón, učarovali mu bicie. Do New Yorku prišiel v roku 1975 na štúdiá do Davis Center for Performing Arts. Na jazzový svet silne zapôsobil svojou spoluprácou s Daveom Liebmanom a Johnom Scofieldom v rokoch 1978 až 1983. Odvtedy spolupracoval s množstvom známych mien ako: Gil Evans, Stan Getz, Randy Brecker, Michael Brecker, Gary Burton, Carla Bley, John Abercrombie, ... Je pokladaný za jedného z najvýznamneších bubeníkov deväťdesiatych rokov, v súčasnosti pôsobí aj ako profesor na New York University.

A teraz konečne niečo ku koncertu. Pódiu dominoval notebook Seamusa Blakea, ktorý cez neho preháňal zvuk svojho saxofónu a elektronicky ho podľa potreby moduloval. Majster so skvelým tónom zahŕňal poslucháčov kaskádami tónov a skvele si rozumel s gitaristom Oz Noyom. Ten zo svojho Fendera Stratocastera , zapojeného cez množstvo krabičiek do osvedčeného Twin Reverbu lúdil zvuky organové, viac alebo menej skreslené, čisté, modulované, vytváral paralelné loopy, obdivuhodne ovládal svoje krabičky raz ľavou, raz pravou nohou, akoby tancoval nejaký nepravidelný orientálny tanec. Na pomerne nízko zavesenej gitare dokázal zahrať melodicky a technicky nápadité sóla aj doprovody a pre mňa bol veľmi príjemným prekvapením. Vysoký Jay Anderson ležérne zahusťoval basové groovy, hral striedme, ale pôsobivé melodické sóla a tvoril polovicu vynikajúco fungujúcej rytmiky. O tú druhú polovicu sa staral neúnavný Adam Nussbaum.

Úvodné rýchle blues s jednoduchou témou, ale bohatým elektronickým zvukom naznačilo potenciál kapely. Nasledujúca reharmonizovaná All The Things You Are, ktorú leader nazval vtipne All The Things You What? a všetky ďaľšie skladby to už len potvrdzovali. Nápadité aranžmány skladieb, či to bola Guinnevere Davida Crosbyho z Crosby, Stills and Nash, Played Twice Theloniousa Monka, Minor Shuffle od Oz Noya, skladby Jay Andersona aj Adama Nussbauma, len potvrdzovali skvelú fúziu jazzovej akustickej rytmiky s elektronickým zvukom saxofónu a gitary a napĺňali poslucháčov predstavou hudby začiatku tretieho tisícročia, kde je všetko dovolené, pravda, ak viete ako na to. No a BANN to skutočne vie.