Arthur Edward Pepper Jr. (1.9.1925 – 15.6.1982), bol vynikajúci americký jazzový altsaxofonista, ktorý (podľa Scotta Yanowa) bol jedným z mála altsaxofonistov, ktorý si aj napriek nesporne dominantnému vplyvu Charlieho Parkera, dokázal vyvinúť vlastný zvuk a vlastný muzikantský rukopis. Art Pepper je považovaný za predstaviteľa štýlov west coast jazzu, cool jazzu, bopu, aj hardbopu. Narodil sa v Gardene v Kalifornii, jazzovú a hudobnú kariéru začal v rokoch 1940, keď začal spolupracovať s Benny Carterom a orchestrom Stana Kentona. Hneď zakrátko bol kritikou zaradený medzi popredných jazzových „altkárov“, a v roku 1952 rebríčkom časopisu Down Beat, sa dokonca dostal pred Charlieho Parkera – dovtedy stále prvého altsaxofonistu. Jeho vedúca pozícia v štýle West Coast, vytvárala kontrast so štýlom East Coast, kde dominovali Charlie Parker, Miles Davis a Dizzy Gillespie. Žiaľ, kariéra Art Peppera bola veľmi často prerušovaná konfliktami so zákonom, dokonca až viacerými pobytmi vo väzení, pretože sa stal závislým na heroíne a iných drogách. Po protidrogovej liečbe (1970) sa úspešne vrátil na jazzovú scénu, ale 15.júna 1982, vo veku 56 rokov, zomrel na mozgovú mŕtvicu. Je zaujímavé, že v ani jednej z jeho nahrávok sa drogová závislosť na jeho hraní vôbec neprejavila – hral vždy čisto, muzikantsky aj technicky v plnom nasadení.

Tento album „Art Pepper Meets The Rhythm Section“ nahral Art Pepper v roku 1957, spolu s legendárnou „rytmickou sekciou“ kvintet Milesa Davisa : Red Garland – klavír, Paul Chambers – kontrabas a Philly Joe Jones – bicie nástroje a túto slávnu sekciu aj v názve pozdravuje. Nahrané sú skladby : „You´d Be So Nice To Come Home To“ (C.Porter); „Red Pepper Blues“ (R.Garland); „Imagination“ (B.Van Heusen); „Waltz Me Blues“ (A.Pepper); „Straight Life“ (A.Pepper); „Jazz Me Blues“ (T.Delaney); „Tin Tin Deo“ (C.Fuller); „Star Eyes“ (DePaul); „Birks´ Works“ (D.Gillespie); „The Man I Love“ (G.Gershwin).

Skvelý mainstreamový album. Art Pepper je síce predstaviteľom aj west coast a cool jazzu 50-tych rokov, ale mne sa jeho hra páči práve pre „šťavnaté“ a melodicky krásne vedené sóla a témy skladieb. V tých rokoch bol tento štýl výsostne moderný a progresívny, dnes je považovaný za „klasiku“, ale úroveň sólistu aj rytmiky je skvelá a nadčasová – a určite aj dnes má známku najvyššej kvality! Zaujímavý je občasný prienik prirodzeného swingového a bluesového prejavu a cítenia muzikantov – no a to je paráda! Darmo, swing – nemusí byť rukolapne zahraný, ale musí byť cítiť (!) – to je ten povinný základ každej jazzovej torty. Stále. Aj dnes!