Hudba prvého interpreta Gypsy Classic je úkrokom stranou, výlet do sveta „loungue music“, u nás povedané do kaviarenskej hudby a čajov o piatej. Predviedli zmes klasických tém, orchestrálnych aranžmánov, lasvegaského pozlátka a štylizovanej ušľachtilej nudy večierkov s exotickými koktailami a večerne odetými dámami z high-society. Telo na telo s dámou svojho srdca alebo popíjanie vo fraku v súkromnom klube, kde sú steny obložené tmavým drevom, livrejovaní čašníci vám núkajú cherry a vrátnika oslovujete krstným menom. Hudba akoby z archívu, mätie len tá neosobná sála v Slovenskom rozhlase a na druhej strane zvuková dokonalosť a priestorová hĺbka, ktorú práve takáto sála umožňuje. Čas zmietol všetku banalitu, ktorá naopak pridala snímkom nostalgické kúzlo zahnívajúcej kultúry, ktorú v päťdesiatych rokoch zmietol rock´n´roll. Od bežných interpretov sa hudba týchto štyroch trubadúrov líši tým, že bežne známe témy hrajú, pre nás, muzikanti s cigánskou krvou, ktorí do nej vnášajú trochu svojho temperamentu a muzikálnosti. Predviedli sa ako dokonalí remeselníci, ktorí sa vyhrajú s kopou aranžérskych fórov, ale ich skladby sú myslené, bohužiaľ, ako zvuková kulisa.

Celú zostavu zosúladil jazzový samorast, bubeník a teraz doprovodný gitarista Jožko Döme, s použitím mladého gitaristu Paľka Berezu a staršieho kontrabasistu Jožka Brisudu a huslistu Doda Horvátha. Spolu vo štvorici sa vybrali na vandrovku po stopách velikánov a zobrali so sebou aj skoro plné hľadisko. Tými velikánmi sa myslia Frank Sinatra, Django Reinhardt a menej známe legendy zlatej éry jazzu.

Kvarteto reprezentuje zmiešanú generáciu jazzmanov, ktorá bohužiaľ neohrozí reputáciu posledných inovátorov nastupujúcich na scénu v prelomových šesťdesiatich rokoch. Otvorene nadväzujú na tvorbu už spomenutého Django Reinhardta a nemalé čiastočky na nich zanechala aj priamočiara muzika Ray Browna, dokonca sa tu dá vysledovať určitá paralela aj s Johnom Pizzarelim. Paľo Bereza je úžasný gitarový technik, ktorý zároveň disponuje aj nebývalým kompozičným talentom. Štvorka jazzových neoklasikov, ktorým ide len o číro číru hudbu, ktorá vzišla z uvoľneného muzicírovania, predstavilo niekoľko majstrovských kúskov z najrôznejších období a štýlov. Gypsy Classic zhruba po polhodine pomaly dohrávajú a tak na koniec treba dodať trefnú myšlienku francúzskeho skladateľa Erica Satie, ktorý tesne po prvej svetovej vojne vyhlásil „Musique d´ameublement, hudba je ako nábytok, ktorý vytvára prostredie, aj keď ho nevnímame."