Po kratučkej prestávke nastupuje Martin Valihora Trio a čo sa dá očakávať?...tradičný jazz  s celou svojou bagážou a zakoreneným podozrením pre čokoľvek, čo nie je potvrdené dlhoročným používaním, samozrejme má vždy kladný vzťah aj k moderným prvkom. Ale je možné tu nájsť aj hrôzu, potvrdzujúce najhlbšie obavy...

Túto myšlienku odzrkadľuje hneď prvá kompozícia, ktorá je vo veľkej miere založená na výzve a experimente s elektrickými keyboardami, nie v práve najšťastnejšom riešení. Klávesák István Oláh svoj prístup síce založil na vysokej upotrebiteľnosti a prístupnosti, avšak dôraz na cit pre prenesené hudobné prvky je veľkou dávkou vypočítavého flirtovania a rabovania. Tieto myšlienky sa odzrkadľujú v ostatných skladbách našťastie v menšej miere, a tak nechýbajú pekné až impresionistické sólo piana a perfektný a bohatý doprovod fenomenálneho Martina Valihoru, vynaliezavého a šľapajúceho. Nie je to vyslovený virtuóz, ale je schopný nasadiť jednoduchý groove a obohatiť ho údermi na tomy alebo činely. Vypracoval sa na bubeníckeho hrdinu s prirodzeným talentom, obrovskou muzikálnosťou a vlastným štýlom. Ako doprovody, tak aj jeho brejky sú technicky veľmi náročné a výborná je aj konečná súhra s pianom a basou.

Eskapády bicích doplnili aj vynikajúce basové linky a dokonca aj excelentné sóla Juraja  Grigláka, v ktorého hre je cítiť vplyvy Bootsa Collinsa a Jaca Pastoriousa. Táto trojica si na javisku robí čo chce, včas dokážu nasadiť prekvapujúco uvoľňujúcu pasáž, využiť sólovú linku toho ktorého nástroja alebo s prefíkaným úškľabkom zabrúsiť do iného žánru, prešľapovať si v nejakej bizarnej verzii jazz-rocku, progresu, alebo dokonca elektroniky. Všetko je samozrejme korunované jedinečným, rozpoznateľným „búchaním“ samotného Valihoru, ktorého hra je jedinečná a úchvatná. Tvorba tohto tria je komplexný a moderne dotiahnutý jazzový klenot pre nové storočie.