Miles Dewey Davis III (26.5.1926 Illinois, USA - 28.9.1991 S.Monica, CA, USA) – americký jazzový trúbkár, skladateľ, kapelník, určite patrí k najvýraznejšie, najvýznamnejšie, avantgardné, ale aj kontroverzné postavy svetového jazzu vôbec. Je považovaný za predstaviteľov jazzových žánrov bebop, hardbop, cool, fusion, tretí prúd. Jeho – nesmierne činná – životná cesta je natoľko rozsiahla ale aj známa, že s ospravedlnením uvádzam len niekoľko kľúčových informácií.
Narodil sa, na rozdiel od väčšiny jazzových osobností , v slušnej a dobre zabezpečenej rodine, patriacej do strednej vrstvy. Dostalo sa mu dobrej výchovy a aj hudobného vzdelania. Začal sa učiť hrať ako 13-ročný a prelomový medzník bolo jeho hranie v orchestri Billa Eckstina. Tu sa soznámil s Charliem Parkerom a Dizzym Gillespiem, ktorí sa stali jeho dlhodobou inšpiráciou. Po presťahovaní sa do NY (1944) pokračoval v štúdiách a zároveň sa už naplno začal venovať jazzu a hraniam v kluboch s Charlie Parkerom, u ktorého aj býval. Zakladá aj svoje formácie quintet, nonet, v ktorých hrali tí najvýznamnejší jazzmeni. Presadzuje a uplatňuje sa aj ako štúdiový sólista a jazzový skladateľ. Dôležitá je jeho spolupráca so skladateľom a aranžérom Gil Evansom. Mal obrovské úspechy na festivale vo Francúzsku, kam sa niekoľkokrát vracal a kde istý čas – obdivovaný – aj žil (vzťah s herečkou Juliette Greco). V 50-rokoch sa vrátil do USA a začal mať problémy s heroínom. Liečebná kúra bola síce úspešná, ale znamenala prestávku v hudobnej činnosti. Po roku 1955 sa vrátil do sveta aktívneho jazzu, a veľmi intenzívne koncertoval, skladal a nahrával – a spolupracoval so skvelými hudobníkmi. Charakteristické pre Milesa Davisa boli jeho tzv. „obdobia“, v ktorých sa orientoval, oddával a venoval rôznym jazzovým štýlom (bebop, free bop, hard bop, modálny jazz, jazz rock, elektrické obdobie). V každom „období“ bol avantgardným prínosom a vytvoril a nahral nezabudnuteľné albumy. Žiaľ, drogová závislosť ho znova ovládla, stal sa ešte viac mrzutým až neznesiteľným človekom, ktorý ale naďalej šokoval Ameriku a svet ďalšou a ďalšou (aj bulvárnou) udalosťou. Zomrel ako 65 ročný na mŕtvicu a zápal pľúc v Santa Monike 28.9.1991. Jeho činnosť a vplyv na svet jazzu je natoľko významný, že sa to odrazilo aj v predlhom zozname cien a ocenení (21) – počas života aj po smrti, vrátane chodníka slávy v Hollywoode.
Remastrovaný CD album „The Best Of Miles Davis“ je výber nahrávok z rokov 1951-56 a playlist tvoria skladby: „A Night In Tunisia“ (Gillespie), „I´ll Remember April“ (Raye, DePaul), „Surrey With The Fringe On Top“ (Rodgers), „Doxy“ (Rollins), „Walkin´“ (Carpenter), „ I Could Wright A Book“ (Rodgers), „Airegin“ (Rollins), „Oleo“ (Rollins), „The Theme“ (Davis), „When Lights Are Low“ (Carter). V nich s Milesom Davisom – trúbka, hrajú v rôznych zostavách: Red Garland / Horace Silver / John Lewis – klavír; Oscar Pettiford / Percy Heath / Paul Chambers – kontrabas; Philly Joe Jones / Kenny Clarke / Max Roach – bicie; Davey Schildkraut – altsax; John Coltrane / Sonny Rollins / Lucky Thompson – tenor sax; J.J.Johnson – trombón.
Toto sú nahrávky z obdobia Milesa Davisa, ktoré ja osobne mám najradšej. Hrá (dnešné - už štandardy) naozaj brilantne technicky, melodicky a v jasných harmóniách. Pamätám sa, ako sme ešte v roku asi 1957-8 s otvorenými ústami dookola počúvali načierno dovezené LP Milesa Davisa, teda asi práve tieto nahrávky. Bol to pre mňa impulz a zážitok na celý život. Je pravda, že ako plynul čas, tak sa vynorili veru aj lepší a technickejší trúbkári (napr. Wynton Marsalis a iní), ale Miles Davis ostáva jazzovou ikonou a legendou navždy.
