Pre niektorých fanúšikov jazzu je koniec 50-tych rokov najpríťaživejśim obdobím tejto hudby. Vznikli vtedy prelomové albumy a kapely, ktoré ovplivnili celé generácie. Jednou z podstatných osobností tých čias bol aj John Coltrane. Postupne si vypracoval vlastný „sound“ a štýl, ktorý sa po Parkerovi stal ďaľším, nielen saxofónovým, mílnikom jazzovej hudby. Mnoho poslucháčov, ale aj kritikov nechápali, v čom je jeho prínos a novátorský prístup. Bob Weinstoc však v roku 1958 angažoval Johna Coltranea, aby spolu s trubkárom Donaldom Byrdom, klaviristom Red Garlandom, kontrabasistom Paulom Chambrsom a bubeníkom Art Taylorom nahrali v kvintetovom obsadení v štúdiu Rudy Van Geldera „sessionový“ album. Weinstock chápal takéto nahrávania ako súkromný koncert, pretože ako sa vyjadril, prestal chodiť do klubov, lebo nepočul to, čo by chcel počuť. Na nahrávke sa nachádzajú iba tri skladby, avšak s dlhými „uvoľnenými“ sólami, z ktorých je počuť pohodu a muzikantskú vyzretosť.

Po médium skladbe „Black Pearls“ nasleduje up tempo štandard „Lover come back to me“ a blues bez témy „Sweet Saphire blues“. Jasný tón a technická vypelosť trubkára Donalda Byrda a reagujúca rytmika sú dobrými partnermi pre Johna Coltraena.