Veľa krát počúvam o pozastavenom vývoji hudby a vôbec o možnostiach ďalšieho vývoju. 20. storočie vytvarovalo tonálnu hudbu do najrozmanitejších podôb v klasickej hudbe s v populárnej hudbe sa dostávame do bodu, kedy porovnávame, čo sa na čo podobá. Vývoj atonálnej hudby od dodekafónie, cez minimalizmus, punktualizmus k elektronickej hudbe dovoľuje už niekoľko desaťročí použiť akýkoľvek zvukový materiál ako hudbu. Jazzová hudba je veľmi špecifická, jej vývoj je krátky dynamický a neskutočne pestrý. Ak sa pozrieme do všetkých kútov hudby, stále môžeme generovať, kombinovať, obmieňať už použité a vytvárať fúzie. V rámci tvorenia nových štýlov a trendov je to veľmi schodná cesta. Miles Davis ako štýlotvorný génius, vedel sa obklopovať rovnocennými osobnosťami a vedel hudbou okamžite reflektovať dobu v ktorej žil. Preto je do dnes obrovským pilierom moderného jazzu a hudobníci ako Jack DeJohnette, ktorí s ním hrávali, stali sa navždy osobnosťami, ktoré okrem vlastných kvalít, majú tento významný status.

Kto je však dnešným Davisom v jazzovej hudbe alebo kto dnes tvorí nové – súčasné? Navštevujem množstvo kvalitných jazzových koncertov. Jazzová hudba bude pre mňa vždy moderná a dokonca aj aktuálna alebo aktuálna v novom kontexte. Niekedy človek však spozoruje výraznejší krok dopredu. To sa mi v poslednej dobe stalo v prípade hudby Wayne Shortera alebo Herbie Hackocka, ktorí sú legendami, ktoré čerpajú z histórie jazzovej hudby a zároveň spolupracujú s mladšími generáciami a reflektujú súčasnosť. Ako by vždy existovala mladá generácia, ktorá prináša nápady a myšlienky a zároveň prišiel niekto starší skúsený a pomohol im to celé upratať.

Po koncerte Jack DeJohnetta som opäť spoznal niečo nové, niečo „davisovsky“ prínosné a originálne. Jack DeJohnette obklopený generačne pestrou zostavou predviedol hudbu, ktorá mi podala výpoveď o súčasnosti aj historickej tradícii. Hudba ktorá vo mne vzbudzovala vnútorný obsah a dokázala uviesť známe situácie v úplne novom ošatení.

Koncert mal dve časti postavené na autorských kompozíciách Jack DeJohnetta. Tieto diela boli väčšinou venované jeho rodine a priateľom. Kompozíciu “One for Eric“ venoval významnému hudobníkovi Ericovi Dolphymu, skladbu „Soul of ballad“ venoval svojim deťom. Počas celého koncertu boli všetky kompozície pestré, členité a vzájomne na seba nadväzovali, osobne som to vnímal ako suitový efekt. Atmosféra prvej časti koncertu bola jedinečná. Hudba bola novátorská, štýlovo pestrá a neustále vyžadovala maximálnu koncentráciu. Jack DeJohnette dokázal recyklovať prvky tradičného blues, prvky orientálnej hudby, rockovej hudby, či moderného jazzu do jedného kompaktného farebného celku. Okrem fúzii štýlov a pestrého využitia farieb pomocou zvukových možností a efektov jednotlivých nástrojov, bolo možné počuť prácu s tonálnymi aj modálnymi plochami, ktoré boli cielene tektonicky naaranžované. Každá skladba sa vyvíjala a bola výrazne kontrastná, ako melodicky, tak aj rytmicky. Veľký priestor mala samotná improvizácia, ktorá nemala iba hranice tradičnej formy, ale dávala možnosť otvorenejšieho prístupu pre jednotlivých interpretov. Či už voľba zvukov na elektrických klávesových nástrojoch (špeciálne efekty, ohýbanie tónu, narábanie s  ladením), alebo dynamické zvraty a spontánne melodické a rytmické reakcie boli generované vzájomnou komunikáciou a cítením na pódiu. Takýto prístup (podobný ako v projekte Wayne Shorter Quartet) zaručuje jedinečnosť a originalitu každého koncertu. Pri takto virtuóznej zostave bolo úžasné pozorovať samotnú prácu s rytmom,  témami, motivickú prácu, či hudbu ako jeden celok s vnútorným dejom a rozuzlením. Nechcem zachádzať k obsahovým, či významovým analýzam, no takáto hudba má v sebe potenciál, ktorý by takéto analýzy umožnil spracovať.

V druhej polovici pokračovala kapela s autorskými kompozíciami Jack DeJohnetta. Zámerom autora bolo prejsť k tradičnejším formám a okrem prídavku, ktorý bol asi najavantgardnejším dielom koncertu, zazneli 3 kompozície v tradičnejšom duchu, kde excelovali sólisti. Túto hudbu očakávali najmä skalní fanúšikovia doterajšej tvorby a hry Jack DeJohnetta. George Culligan (klávesové nástroje) exceloval na kornete, obohatením bolo tiež, keď v prvej časti DeJohnette predviedol hru na fúkacej klávesovej harmonike v skladbe Soul of ballad. Odporúčam každému navštíviť koncert tejto kapely. Či už milovníkom nového alebo toho tradičnejšieho.

Členovia Jack DeJohnette New Group:

Jack DeJohnette (1942) patrí medzi žijúce legendy, je bubeníkom, skladateľom a klaviristom. Spolupracoval s paletou najväčších osobností moderného jazzu. Rozhovor s ním čítate tu.

Ravi Coltrane (1965) (tenorový saxofón) je veľmi vyhľadávaným hudobníkom s obrovskou mierou talentu a brilantnej  technickej úrovne. Je synom dvoch hudobníkov Alice a John Coltrane. Rozhovor s Ravi Coltraneom, ktorý robil Peter Motyčka si môžete prečítať tu.

George Culligan je hráčom na klávesových nástrojoch a kornete. V roku 2009 sa predstavil v Bratislave s kapelou Lenny White (Lenny patrí tiež medzi komponujúcich bubeníkov) „Present tense“.

Dave Fiuczynski (1964) je americký gitarista ovplyvnený viacerými hudobnými štýlmi.

Jerome Harris (1953) je hráč na basovú gitaru, hral s umelcami ako sú: Sonny Rollins Bill Frisell, Ray Anderson, Don Byron, ...