Deflorácia Andreja Turoka na poli muzikantskom prebehla už pred mnohými rokmi vo funkovej formácii Tamis a od tej doby si ho ku svojim projektom vyžiadali mnohí renomovaní tvorcovia, a to nielen z hudobníckej brandže. Spomeňme aspoň participáciu na filmovej hudbe k Jakubiskovej Báthoryčke, či aktivity na poli športových zneliek, alebo tvorbu hudobných podmazov k reklamným spotom. Andrej sa doteraz príliš neprejavoval ako sólový umelec aj keď jeden album už vyšiel pod jeho menom s názvom Golemissimo a pod hlavičkou vydavateľstva Watt ako príloha časopisu rovnakého mena v júni 2000. Doteraz pôsobil ako veľký nadšenec high-endu, tvorca intelektuálnych pohľadov na drahú čiernu techniku, ktorých cena ďaleko prevyšuje možnosti bežného človeka, občas sa mihol spolu s Justínom Topoľským v nejakej tej televíznej relácii ako propagátor cudzokrajných kulinárskych zázrakov a bolo ho možné stretnúť aj ako fundovaného šéfredaktora dnes už zaniknutého hifistického plátku i ako producenta napríklad crossujúcich albumov operného speváka Martina Babjaka. Jeho veľká postava a obrovská charizma sa rozhodla pre nápravu tohto stavu a vo svojom štúdiu ukuchtil niekoľko hudobných tém vo forme inštrumentálnych kompozícií, ktorých jadro spočíva v jeho veľkej láske k smooth jazzu a funku.
Produktom Turokovej snahy je teda aktuálny album Guitarius, vynikajúca zmes smoothovej atmosféry s presahmi do funku, soulu i rocku, dostatočne prístupná širšiemu okruhu poslucháčov a ešte stále rešpektovaná zo strany muzikantov i odborných kritikov. Fanúšikovia štýlu, ktorého korene Andrej už opáčil pred rokmi vo formácii Tamis na ňom nájdu všetko, čo sa od takéhoto produktu dá čakať, muzikantské remeslo, bezchybné groovy, zvukovú dokonalosť a bohatosť, sólovú invenciu, inštrumentačnú pestrosť, kompozičnú zdatnosť... dalo by sa aj napísať, že originalitu, ale len v prostredí domácej scény. Za všetky menované prvky je zodpovedný on sám a to sa javí ako jediný nedostatok tohto opusu. Paradoxne v skladbách, ktoré nie sú jeho autorstvom, alebo v ktorých na inštrumentálnych partoch participujú iní muzikanti evokujú náladu jeho nahrávok z prvého albumu spred desiatich rokov. Dokazuje to vynikajúca „Nothing More Than Wings“ vytiahnutá z dielne Štefana Bugalu s featuringom jeho mladšieho brata Michala a ba priam do očí bijúca klasika „Caravan of Love“ od bratov Isleyovcov a Chrisa Jaspera, ktorí s ňou bodovali v rebríčkoch na prelome rokov 1985-86, ale do uší sa dostala o rok neskôr ako verzia á capella v podaní indierockových ostrovanov The Housemartins.
V Andrejovom podaní sa stráca soulová vrúcnosť a vokálna príťažlivosť, čo ale dáva vyniknúť geniálnej melodickej linke, hranej výrazne jazzovo, avšak rytmické groovy i klávesové plochy a harmónie zmienený dojem dostatočne rušia a vťahujú skladbu do výrazne smoothového nádychu.
Za spomenutie stojí aj skladbička „Let it Be Me“ od virtuózneho gitaristu Eda Gerharda, ktorý si aj prihrial polievočku a akustické beglajty aj nahral. Jeho vlastné kompozície ako „Old Skunk Funk“, alebo „Very Private Dancer“ pripomínajú náladu albumov Lee Ritenoura, ale taká „Journey“ skôr ťahá do tvorby Earla Klugha. Ale rýchla jazzrockovinka „Man Who Loved Trains“ alebo nasledujúca pomalšia Gothic Lady majú odtlačok novodobého progrockového ošiaľu. Andrej je stredobodom tohto albumu, čo aj dokazujú všetky ostatné kúsky. Svoju výnimočnosť okrem sólových liniek jeho obľúbených nástrojov (gitary Wasburn a Dowina) ukazuje v dokonalo usadených doprovodoch, ktorým nechýba pochopiteľný ťah, aj keď v určitých momentoch by sa žiadalo nechať určité party povolanejším osobám. Živý bubeník, alebo basgitarista je predsa len o niečom inom. Je to ale ospravedlniteľné, veď aj taký Gerald Albright si robí albumy celkom sám a sú skvelé, nakoniec ako aj tento Andrejov. „Stormy Night in Toledo“ je trochu netradične položená do akéhosi latina a mne osobne reže odpichnutá „Are You Ready?“.
Vo výťahu v mrakodrape, či na chodbe nákupného centra túto hudbu určite počuť nebudete, na to nie je dostatočne lenivá a uťahaná. Aranžmány sú natoľko prepracované, že počúvanie Guitariusa nenudí ani po viacerých vypočutiach, lebo je stále čo nachádzať v jednotlivých partoch, aj keď niektoré témy už omrzia. Naviac niektoré sóla alebo beglajty prinášajú do sterilného prostredia elektronických loopov dostatočnú špinu - ako je aj dobrým zvykom.
