Christian Scott (ročník 1983) je jednou z mladých nastupujúcich hviezd americkej jazzovej scény, ktorých v Spojených štátoch pribudlo za posledné roky ako húb po daždi. Scott toho stihol za svoju krátku kariéru pomerne dosť: o.i. bol ako trubkár nominovaný na cenu Grammy award a v časopise Jazz Times o ňom napísali, že je „architektom novej životaschopnej fúzie.“ Synovec slávneho saxofonistu Donalda Harrisona pochádza z mekky americkej hudby New Orleans, ale dnes sa tam už zdržiava pomerne málo, je stále na cestách. Pôvodne chcel byť športovcom (vynikal vo viacerých disciplínach), ale napokon prepadol hudbe. Vydal už 5 albumov, ten posledný sa volá Yesterday you said tomorrow. Scott je rozhľadený, vzdelaný a charizmatický mladý hudobník, ktorý má aj svoj charakteristický spôsob hry -  hovorí mu „šepkajúca technika“. V roku 2010 vystúpil so svojou skupinou na BJD v Bratislave, kde sme ho požiadali o tento rozhovor.

 

 

* Vaša posledná skladba na vystúpení tu v Bratislave mala zjavne politický podtón, čo sa týka textu, používate často tento princíp?

 

CHRISTIAN SCOTT: "Nie veľmi často.."

 

* Ale inšpirujú vás takéto témy?

CHS: "Nie veľmi často, ale niekedy sa to stane... ak vznikne podnet, z ktorého mám pocit, že sa k nemu musím vyjadriť, tak to urobím, pretože ak nemám čo povedať, tak tu ani nemám čo hľadať."

 

* Ale teraz k celkom inej téme: vy ste sa pôvodne vôbec nevenovali hudbe, ale svoju kariéru ste začali ako športovec.

CHS: " Áno. Box, basketball, baseball..."

 

* Súvisí to nejakým spôsobom s hudbou?

 

CHS: "Box a basketball pravdepodobne najviac – pre trubkárov bude asi najsilnejšia spojitosť s boxom: pri práci s dychom, musíte dobre kontrolovať svoje svaly, musíte mať dobrý timeing, kľúčová je aj vaša kapacita pľúc, takže to veľmi súvisí, veľmi. A potom aj počet cvičení, ktoré potrebujete na to, aby ste zostali vo forme. Nemôžete “iba” hrať na trúbke, aj keď mnohí trubkári majú veľké brucho, ale to nevadí, aj oni musia cvičiť."

 

* Pokiaľ viem, tak vy ste sa dostali k jazzu tak, že ste počúvali v aute nejakú jazzovú skladbu – bola to nahrávka vášho staršieho príbuzného, ktorý hral s legendárnou kapelou Jazz Messengers. V tej nahrávke sa však neozvala trúbka, a to sa vám nepáčilo...

 

CHS: "Presne tak, mal som vždy dobrý sluch a vedel som presne určiť kto čo hrá, ale trúbku som tam nepočul, a tak som si povedal, že na tej trúbke by som mohol hrať ja."

 

* Začali ste s jazzom na škole, alebo už skôr?

 

CHS: "Po prvý krát som hral na môj nástroj doma, v kruhu rodiny, ale samozrejme, že som neskôr chodil aj na konzervatórium, ale to bolo sekundárne. Na hudobnej škole vás totiž nenaučia byť hudobníkom, je tam množstvo iných aspektov, ktoré vám nemá kto vysvetliť, a mnohí z tých, ktorí to učia, to nikdy nerobili."

 

* Študovali ste určite aj klasickú hdubu, takže vás určite inšpiruje aj klasika?

CHS: "Samozrejme."

 

* Dokážete ju aj využiť?

CHS: "Áno, naposledy som napríklad počúval koncert sira Edwarda Elgara v E moll, milujem tú skladbu, čo som ešte také počul?

 

* Minimal music? Myslím, že som dnes začul nejaké známe témy...

CHS: "Áno, ale ja to tak nevnímam, ja tak o hudbe neuvažujem, ale nedávno som napríklad počúval koncert pre trúbku od Josefa Haydna... a bol to zážitok. Haydn, ten písal skvelé skladby."

 

* Haydn sa narodil tu neďaleko.

 

CHS: "Naozaj? Naozaj?"

 

* Áno, z tejto oblasti pochádza veľa zaujímavých skladateľov...

 

CHS: "Viete, musím sa vám priznať, že sa mi tu u vás páči, stretol som tu dnes veľa ľudí a všetci sa mi páčili a to je veľmi zriedkavé, naozaj veľmi, pretože, viete, niekedy stačí aby ste povedali čosi nevhodné a už je zle, ľudia sú kultúrne veľmi odlišní, a ja pomerne veľa cestujem, takže o tom veľa viem. Keď sa stretávam s ľuďmi, tak sa snažím byť neutrálny, pretože nikdy neviete, ako kto zareaguje, ale boli sme tu celý deň a všetci, s ktorými som sa tu stretol, boli veľmi úprimní a milí."

 

* To radi počujeme. Je pre vás práca v štúdiu dôležitejšia ako živé hranie?

 

CHS: "Nemám žiadne preferencie, jednoducho robím hudbu. Keď idem do štúdia, tak idem do štúdia a robím si svoju prácu v štúdiu."

 

* A robíte nahrávky aj zo živých vystúpení?

 

CHS: "Máme jeden live album z festivalu v Newporte, spred troch rokov, rád nahrávam naživo, hoci mnohí sa toho boja. Keď som sa vtedy rozhodol, že to nahráme, tak ma všetci odrádzali, ale pokiaľ môžem urobiť sto platní, tak ich urobím, pretože veľmi rád nahrávam."

 

* Čo to bola za hudba, ktorú ste počúvali, čo rozhodla o tom, že sa dáte na jazzovú, hudobnú kariéru? Jazz Messengers?

 

CGHS: "Nie, nič také, viete, už ako malý chlapec som vedel, že chcem hrať jazz. Keď žijete ako malý chlapec v New Orleans, a vaša stará mama vám večer spieva blues Buddyho Boldena, tak s jazzom vyrastáte, - pre ľudí z tejto oblasti je to čosi, čo má svoju miestnu históriu, to sú veci, ktoré sa nedozviete iba sprostredkovane, a keď vidíte, čo dokázal Louis Armstrong, Buddy Bolden, a mnohí iní, tak si poviete: UAU! To sú predsa tvorcovia hudby, ktorá zmenila svet. Každý deň z tých sto rokov histórie jazzu je šialený, predtým to hudbe trvalo veľmi dlho, než sa rozšírila, neboli nahrávacie prístroje atď, ale jazz je záležitosťou sto rokov a to je veľmi malé časové obdobie, takže som rád, že môžem byť súčasťou tejto histórie."

 

* Ale dnes už ani v Amerike nie je jazz taký populárny...a ani o histórii jazzu toho ľudia už toľko nevedia?

 

CGS: "Dnes ľudia nevedia o mnohých veciach. Opýtate sa 17-ročného, čo ho zaujíma a on vám povie, že takmer nič. To je tak: Aj keď jeho otec vyrába koše, a aj jeho starý otec vyrábal koše, a dokonca aj prastarý otec, tak jeho to už nezaujíma, lebo nevie, na čo by mu to bolo, chápete? Celý svet sa mení. Ale myslím si, že sa netreba zaoberať iba negatívnou stránkou tejto skutočnosti, ale brať to ako príležitosť – musíte hľadať to, čo ľudí upúta! Nie, nehovorme, že jazz nikto nepočúva. Radšej si poviem: ok, jazz nikto nepočúva, tak zistím, čo ľudí zaujíma, čo ich chytí za srdce. Tak, aby som ich dokázal na moju hudbu navnadiť, aby ju počúvali..."

 

* Oslovujú vás aj iné hudobné žánre a ich hudobníci?

 

CHS: "Každý deň – aj takí, ktorí nie sú veľmi dobrými hudobníkmi, vždy sa niečo nájde. Viete, to je ako s ľuďmi: V momente, keď niekoho odpíšete, tak nestráca iba on, ale strácate vy sám, je to vaša nevýhoda. Raz som počúval niekoho, kto nevedel hrať veľmi dobre na svojom nástroji, počul som to, ale počul som aj jeho tón, jeho zaujímavý tón...všetci sú hudobníci. Aj to, ako rozprávate, aj to je hudba."

 

* Čiže pre vás nie je dôležitá iba technická stránka hudby?

 

CHS: "Nie, samozrejme, aj to je dôležité – technická stránka interpretácie hudby je veľmi dôležitá, ale to nemá absolútne nič spoločné s tým, ako komunikujete: stretnete napríklad niekoho, kto ovláda sedem jazykov, a píše romány a rozpráva a rozpráva, ale vy nemáte ani tušenia, čo vám povedal. Ale sú aj takí, čo dokážu počuť zo zvuku reči svojej dcéry, že sa jej niečo stalo. Takže ja počúvam zvuk, hlas...a to je rozhodujúce."

 

* Vy žijete v New Orleans, však?

 

Scott. Mám dom v New Orleans, ale žijem v New Yorku."

 

* Ale určite máte predstavu o tom, ako sa teraz vyvíja hudobný život v New Orleans po ničivom tajfúne Katrina?

 

CHS: "Samozrejme, že aj hudobný život v New Orleans sa po Katrine zmenil: hudobníci sa stali šampiónmi celého mesta! Boli to oni, ktorí začali zbierať finančné zdroje pre obnovu mesta po celom svete. To, že sa to mesto vracia späť k normálnemu životu, to je predovšetkým zásluha hudobníkov. Nie americkej vlády, ani štátu Louisiana, ani správy mesta, pretože tých to nezaujíma, – mohli ste to vidieť aj v televízii. Ale hudobníci si povedali: Takto nie, dajme sa dohromady a skúsme prísť na to, ako to zlepšiť."

 

* To je takmer symbolické, pretože New Orleans je hlavným mestom jazzu, jeho rodiskom a jazz je hudbou Ameriky.

 

CHS: "Áno. Ale takí sú neworleanski hudobníci – milujú svoje mesto. Oni sú šampiónmi tohto mesta. A to je cool. Keď som bol malý chlapec, vždy som počúval svojho strýka, čo vraví a sledoval, aký rešpekt požadoval od ľudí v súvislosti s jeho mestom a jeho kultúrnym dedičstvom. Sledoval som aj hudobníkov, ktorí ma učili hrať, aj keď neboli veľmi slávni, ale oni učili ostatných, ktorých vy poznáte, ako hrať. To sú veľkí hudobníci, veľmi dôležití ľudia, ktorí majú nielen autoritu, ale aj veľkú sebaúctu, a tí nikdy nedovolia, aby to mesto padlo."

 

* Ešte jedna otázka: Ako sa vyvíja hudobný život v New Yorku? Prichádza tam viac európskych hudobníkov?

 

CHS: "Nie som veľmi často v New Yorku, NY ma nudí. Moji hudobníci by vám o tom povedali viac, viete, NY je pre mňa príliš pomalý, iní vravia, že je to jedno z najrýchlejších miest na svete, ale pre mňa nie. Mám pocit, že tam všetci žijú v minulosti, ja som stále niekde inde - a pracujem. NY je minulosť."

 

* Aké máte plány?

 

CHS: "Nemám plány, to nie je môj štýl."

 

* Nechcete napísať nejaký koncert pre veľký orchester?

 

CHS: "Áno. Bavil som sa na tú tému s jedným chlapíkom z Metropol orchestra v Holandsku, chcel by som s nimi nahrať platňu, rád by som nahral platňu aj s Rudym Van Gelderom v jeho štúdiu... ale čo sa týka plánov, tak ja sa predovšetkým snažím zostať na lodi, a byť pripravený. A pokiaľ ma niečo osloví, tak idem za tým, ale nikdy nehovorím, že teraz urobím toto a potom zas toto."

 

* Ďakujem za rozhovor.