„Jedna z vecí, ktorú milujem v tejto kapele je rovnováha rôznych energií. Naše individuálne temperamenty sa zdajú byť komplementárne a vytvárajú unikátne kreatívne prostredie s prirodzenou a intuitívnou komunikáciou s neustálimi výzvami a prinášaním rôznych stránok našich osobností. Je to jednoduché, niekedy neusporiadané a cítim to ako živú vec.“ Takto sa vyjadril o kapele James Farm jej saxofonista Joshua Redman. On a jeho kolegovia Aaron Parks - klavír), Eric Harland -bicie nástroje a Matt Penman - kontrabas, vskutku akoby spolu tvorili jeden homogénny organizmus, ktorý funguje na vzájomnej komunikácií a previazanosti. Skupina hrá akustický mainstreamový jazz, ale ich hudba obsahuje ešte „niečo“ naviac , niečo čo nie je hmatateľné, niečo nevypovedateľné. Tento fakt, napriek relatívne krátkej spolupráci datujúcej sa od montrealského jazzového festivalu v roku 2009, posunul kapelu medzi popredné koncertné komorné telesá svojho žánru.

Všetci členovia sú rovnocennými „jednotkami stroja“ a pracujú v prospech celej kapely. Hudba sa aj preto zdá byť prehľadná a jasná. Prispievajú k tomu aj silné melodické motívy a groovy, na ktorých sú postavené. Pri bližšom počuvaní však poslucháč zistí, že hudba nie je tak jednoduchá a priamočiara, ale je vnútorne rytmicky aj melodicky členitá, sofistikovaná a spájaná do väčšich celkov a zaujímavých aranžmánov. Kombinujú sa prvky rocku, soulu alebo ľudovej a klasickej hudby.

Koncert otvorila skladba 1981 od kontrabasistu Matta Penmana. Nad opakujúcim sa klavírny rytmicko - melodickým patternom sa objaví téma, ktorá sa neskôr vyvíja a prechádza do saxofónovej improvizácie. Po basovom sóle nasledovalo „open“ bicie sólo. Skladba postupne nabrala meditatívny charakter, mierne odišný ako na nahrávke na oficiálnom albume kapely. Nasledovali energická Harlandova kompozícia I-10 a Redmanova Star Crossed. 6/8 groove sa po basovom sóle zrýchľuje a mení sa na 7/4 patern. Skladba moduluje o sekundu a po sólach sa kapela vracia do pôvodného groovu a tóniny. Skupina hrala aj iné rytmicky sofistikované skladby. Napríklad Penmanovo Coax je na 13 dôb. Kompozície sa medzi sebou prepájali a vytvárali veľký dramaturgický oblúk. Dramatické, energicky interpretované pasáže sa striedali s väčšími lyricky poňatými harmonickými plochami a vytvárali spolu jeden veľký celok. Tu sa mohol poslucháč presvedčiť ako to myslel Joshua Redman, keď hovoril o kapele ako o živom organizme, kde sa jednotliví členovoa vzájomne dopĺňajú a „pracujú“ pre celkový výsledný efekt.

Ako prídavok zahrali hudobníci skladbu Scrapple from the Apple. Na Parkerovom štandarde títo majstri ukázali kam od bebopu až po dnešok dospel vývoj jazzu. Bola to ukážka nielen ich remeselného majstrostva (výborné bubenícke sólo alebo majstrovsky zahrané pasáže témy na tenorsaxofóne v sopránovom registry), ale kam dospel aj vývoj hudobného myslenia a koncepcia vystavania improvizácie.

Kontrabasista kapely Matt Penman: „James Farm je to, kam dávame svoje kolektívne vedomosti, nechávame prebiehať naše najlepšie nápady prameniace z našej rôznorodých hudobných vplyvov potvrdzujúcich našu spoločnú skutočnú lásku k jazzu, fascináciu pesničkami a obsesiu ku groovom, vnímavosť k súčasným vplyvom. Kapela, kde môžu byť kreatívni skladatelia a improvizátori, s tepom doby stále sa vyvijajúci.“

Redman, Harland a Penman pracovali už v rokoch 2005 - 2007 spolu, čo určite malo plyv aj na vytvorenie „dobrej chémie“ a pretavenia do výsledného produktu. Kapela skúša a experimentuje s novým pohľadom na akustické kvartetové obsadenie. Vstrebáva do svojho vyjadrovacieho jazyka nové súčasné prvky a vplyvy a rozširuje tak hranice poňatia takéhoto spôsobu interpretácie jazzu, pričom pri tvorbe a interpretácii zohráva vzájomný rešpekt a komunikácia významnú úlohu. Ako poznamenal provider tejto stránky Patrick Španko, kapela na koncerte ťahala za jeden povraz.