Enfant terrible nemeckej jazzovej scény, mladý klavirista Michael Wollny bol jednou z kľúčových postáv festivalu Jazz Baltica 2010. Porozprávali sme sa s ním krátko pred jeho dlhým vystúpením pred vypredanou koncertnou sálou v Salzau.

 

* Počul som vašu poslednú platňu Wunderkammer a mám pocit, že vaša hudba má miestami skôr bližšie k novej hudbe ako k jazzu, alebo sa mýlim?

 

MICHAEL WOLLNY: "Hm, pre mňa je to zaujímavé predovšetkým z hľadiska tvorby, a ja viem, že tú platňu som mohol urobiť iba ako jazzový hudobník, korene tej hudby sú v jazze a spôsob narábania s materiálom a nápadmi – to je tiež jazz, ale je možné, že výsledok neznie ako čosi, čo má do činenia s jazzovou tradíciou, sú tam aj vplyvy novej hudby, minimalizmu, starej hudby, elektroniky, ..."

 

* Počuť tam aj zvonkohru, čembalo, predpokladám, že rád pracujte s rozličnými zvukmi? 

 

MW: "Presne tak, ale odkiaľ prišiel ten nápad, to už ani sám neviem, mal som pôvodne nápad nahrať platňu s troma klávesovými nástrojmi – klavírom, čembalom a čelestou. A tak som si tie tri nástroje prenajal a šiel do štúdia a hral. Potom k tomu prišlo ešte harmónium a rôzne efekty. Viete, všetky tie tri základné nástroje sa k sebe skvele hodia, ale nemajú sustain, nemajú dlhé tóny a tak som si k tomu pribral ešte harmónium, s ktorým sa dá vytvoriť väčščia plocha."

 

* Vy ste študovali klavír a husle?

MW: "Áno aj nie, na husle som iba hral, ale študoval som iba klavír."

 

* Prečo?

MW: "Neviem prečo, s klavírom som začal a husle som si k tomu pribral, trochu som na ne hral v školskom orchestri, ale nikdy nie tak, ako na klavíri."

 

* Slovenský klavirista Marián Lapšanský tiež štduoval klavír a husle, ale napokon uprednostil klavír iba preto, že si na ňom mohol prehrávať celé orchetrálne pasáže rozličných opier. Vravel, že keby bol vtedy vedel, o čo ťažšie je zvládať klavír, zostal by radšej pri husliach.

MW: (Úsmev) "Viete, čo mi z huslí zostalo je to, že ak si niečo zapíšem v husľovom kľúči, tak si hneď intuitívne predstavujem prstoklad, ako by som to hral na husliach."

 

* Niektorí jazzoví klaviristi vravia, že sa snažia sólovať tak, akoby boli speváci. Tak, aby dodržiavali pauzy pre nádych a podobne.

MW: "Nie, pri hre neuvažujem o nejakých nástrojoch, ja mám skôr v hlave celkom zreteľné predstavy zvukových obrazov, pre mňa je napríklad jeden centrálnym zvukovým obrazom motív z baletu Le Sacre od Stravinského a keď hrám, tak mám niekedy odrazu v hlave taký záblesk istej konkrétnej vety - začiatok z Le Sacre, ale nemyslím ani tak na nástroje, skôr myslím na rôzne zvukové farby, štruktúry."

 

* Videl som vás tu aj s Barbarou Buchholz, ktorá hrá na teremine, (pozn.: ruský predvojnový vynález, predchodca syntezátora) priznám sa, že som videl tento najpôvodnejší syntezátor naživo po prvýkrát, je to čosi ako raketa z 18.storočia...ako ste sa s Barbarou dali dokopy?

MW: "Prostredníctvom Rainer Haarmanna, umeleckého vedúceho festivalu Jazz Baltica. Barbara tu tuším hrala minulý rok s jednou kapelou a potom za mnou došiel Rainer s nápadom, že my dvaja by sme sa k sebe celkom hodili – a tak sme vymysleli toto vystúpenie."

 

* Inšpiruje vás aj klasika?

MW: "Všetko možné, počúval som veľmi veľa klavírnej hudby, či už je to Schubert alebo Chopin, inšpiruje ma to dodnes, aj Schoenberg - ale v poslednom čase počúvam hlavne alternatívny rock. Inak posledný rok ma veľmi inšpirovalo zopár islandských kapiel. Viete, samotnú hudbu pre platňu Wunderkammer som skomponoval na Islande, takmer dva a pol mesiaca som tam strávil, a s tým súvisia aj niektoré nástroje ako čelesta, či zvonkohra. To sú zvuky, ktoré som tam počul.

 

* Venuje sa veľa Islanďanov hudbe? Na Islande je totiž percentuálne ohromný počet spisovateľov.

MW: "Hudbu tam robia všetci, napríklad počas môjho pobytu sme boli na severe ostrova, v jednom malom mestečku, žije tam asi tisíc obyvateľov. Na konci ulice už nie je absolútne nič, je tam fjord a veľká prázdna plošina – ale bola tam hudobná škola! A so všetkými možnými nástrojmi – všetci sa tam môžu učiť, všetci môžu improvizovať, všetci spievajú."

 

* Aj všetky možné štýly, vrátane jazzu?

MW: "Aj, ale viete, jazz sa v podstate nedá vyslovene naučiť, je to skôr ústna tradícia, naučiť sa to môžete iba v kontakte s veľkými majstrami. V jazze je samozrejme aj teória, ktorú sa treba naučiť, ale ak máte iba to, tak to nestačí, ide aj o osobnosti, o esenciu tejto hudby..."

 

* Ale vy sám ešte pravdepodobne hľadáte svoj “hlas”, nie?

MW: "Samozrejme, som ešte na míle vzdialený od toho, aby som vedel všetko, myslím, že v prípade každého improvizujúceho hudobníka je to tak, že stále hľadá čosi ďalšie a ďalšie..."

 

* Ale máte už pocit, že hráte to, čo aj cítite?

MW: "Samozrejme, to áno, ale, ako by som to povedal – filmový režisér Werner Herzog raz povedal, že štýl je čosi čo vzniká pomimo, podstatné je aby sa človek sústredil na obsah filmu. Takže ak sa on podujme robiť nejaký film, tak sa nezaoberá otázkami strihu a kamery, ale zaoberá sa príbehom a to ho núti, aby sa držal „vyššieho hlasu“ a pri muzike je to tiež tak: otázku, či som to ja sám, si človek kladie málokedy, ale pýtame sa to, čo od nás žiada daný moment, a pri pohľade späť si človek zrazu všimne - aha, toto znie ako ja alebo aj nie. Ale to osobité je čosi, čo vychádza predovšetkým z obsahu."

 

* Freddie Hubbard raz povedal, že hrať sa naučil za pár rokov, ale mať svoj vlastný typický tón, to mu trvalo asi 20 rokov.

 

MW: "Viete, čo som si všimol na takých podujatiach ako tu v Salzau je skutočnosť, že tu človek vidí a počuje asi tak 20 klaviristov a hrá sa iba na troch nástrojoch. Ale každý znie vždycky inak – a to by mi mal už raz niekto vysvetliť – vždy je to ten istý nástroj a pritom neexistuje až tak veľa spôsobov úderu na klávesy, ale vždy to znie inak."

 

* Napríklad McCoy Tyner – ten znie absolútne osobitne.

 

MW: "A myslím, že toto je čosi unikátne – v porovnaní s klasikou, kde existuje istý ideál ako hrať na ten ktorý nástroj. Ale v jazze máme ten luxus, že sa človek nemusí na také čosi koncentrovať. Tu hudobník uvažuje iba o ctihodných myšlienkach a tak skôr vynikne jeho osobnosť - ako keby sa musel sústreďovať na ideálny zvuk."

 

* Aké máte plány?

MW: "S triom, s ktorým sme tu vystúpili, pôjdeme ešte na turné (Evou Kruse - kontrabas a Eric Schaefer - bicie nástroje) a mám ešte v pláne niekoľko vystúpení ako duo, aj s Nilsom Landgrenom, Joachimom Kühnom. A mimochodom – Kühn, tak to je naozaj unikát, stačí keď zahrá iba jeden tón a hneď je mi jasné, že je to Joachim. Skôr ako som ho poznal som si myslel, že to je iba silou zvuku, pretože hrá tak výrazne, ale potom som zistil, že on vôbec nehrá nahlas, dokáže svoju energiu skoncentrovať jednoznačne, že ho vždy spoznám. Kühn je pre mňa ideálny príklad osobitého jazzového štýlu a výrazu."