Oskar Rózsa – basgitara, Eugen Vizváry – klávesy a Martin Valihora – bicie nástroje.

Ak niekomu znalému slovenských jazzových pomerov poviete, že ste boli na triu Valihora – Rózsa – Vizváry, s veľkou pravdepodobnosťou si bude vedieť koncert živo predstaviť. Inak tomu nebolo ani tentokrát. Repertoár vychádzal zo zvuku 60-tych a 70-tych rokov v čase, kedy vládol „funky-jazz“. Cieľom projektu je, podľa slov hudobníkov, priblížiť jazz verejnosti. (Minimálne ten funkovejší, ten fajnovejší už nie.)

Potešilo ma, keď som sa dozvedel, že projekt sa prispôsobil akustike kostola sv. Kataríny. Martin Valihora v úvode prezradil, že mysleli na celkový zvuk, takže Eugen nechal doma viacero klávesov a doniesol si len jeden, Oskar hral na bezpražcovej basgitare a Martin si naladil bicie trocha vyššie. Vznikla tak komornejšia a akustickejšia verzia projektu RetroACT.

Písať o zvuku, ktorý sme už toľkokrát počuli je asi mierne klišé. Poslucháči dostali dávku tých správnych groove-ov, tvrdých úderov (ale nie tak tvrdých, ako to kedysi Martin vedel pri Hiromi), zvuku elektrického piana a Hammondu, a to všetko s efektnými sólami v živých tempách. Invenčný Rózsa dostával najviac priestoru a podľa mňa dodáva projektu dušu. Samozrejme, pri takých talentovaných hráčoch sa o súhre a presnosti hovorí už prirodzene. Na druhej strane som čakal väčšiu spoluprácu či doslova citeľnú energiu medzi Rózsom a Valihorom (ako som to už párkrát zažil) a ešte sa priznám, očakával som možno trocha väčšiu šou pre divákov. Hráči sa, bohužiaľ, ponáhľali na ďalšie hranie, a preto piatkový záver nebol tak „odpálený“, ako by si možno návštevníci želali. Zdalo sa mi to mierne neférové, ale čo sa dá robiť.