Gregory Palamarchuk – klávesy, Ludmila Kuzniecova – bicie nástroje, Arman Isoyan – kontrabas a Klaudius Stuapinis – saxofón.

Jazzové emócie boli v sobotu na Jazznici mierne porozhadzované. Program sa nedržal svojho harmonogramu a niektoré kapely nakoniec vystúpili aj v inom obsadení. V druhý (a posledný) deň festivalu sa v úvode predstavili ruskí hráči, pochádzajúci z rozličných končín. Stretli sa v Kaliningradskej filharmónii a spojila ich záľuba v jazze.

Mladá kapela bola jednoznačne tabula rasa, nikto z poslucháčov ich nemal šancu poznať. Mohli prekvapiť alebo neprekvapiť. Neprekvapili a nebolo to tým, že zazneli len jazzové štandardy v tradičnom zoskupení. Poväčšine swingové rytmy neboli dostatočne živé, interpretácia „štandardiek“ bola zbytočne príliš akademická, bez nasadenia či väčšieho záujmu. Pôsobili neisto, chýbala väčšia súhra. Akoby sa zohrávali, bez ďalšieho počúvania sa navzájom.

Oživenie prinášal saxofón a klavírne sóla. Gregory Palamarchuk, frontman a klavirista súčasne, si to asi ako jediný užíval. Plusom koncertu sa stávali pomalšie a pekne precítené introdukcie (nebolo ich veľa) a poslucháč mohol párkrát postrehnúť miesta, kedy sa hráči prebrali z vládnucej letargie. Hudbe chýbalo práve to, čo má toto zoskupenie v názve – emócie. Aký paradox!