Vytvárať podmienky pre jazzovú hudbu na regionálnej úrovni je práca siyzfovská, ekonomicky nerentabilná, no zároveň neoceniteľne dôležitá. Našťastie sa na Slovensku nájde viacero takýchto entuziastov a tak sa organizovanie lokálneho jazzového festivalu stáva dobrým bontónom kultúrnej politiky viacerých miest. Jedným z nich je Ľudo Kuruc, ktorý už šesť rokov organizuje Jazzfest Vráble. V tradičnom júnovom termíne a tradične na tom istom mieste - v sále Mestského úradu. Keď už je reč o sále, je nutné dodať, že jej akustika nie je práve ideálna - hlavne pri silnejšej dynamike. Údajne však lepšia vo Vrábloch nie je.

Keďže moja návšteva tohto ročníka sa zúžila na druhý deň festivalu, pre úplnosť doplním program prvého dňa - Ego Group, Tomáš Gajlík Quartet a Miriam Bayle Quintet. Druhý deň otvorilo zoskupenie Illustions trio & guests. Illustions trio je už pomerne známe, vyhralo súťaž Nové tváre slovenského jazzu a jeho členovia pravidelne spolupracujú s partiou okolo Oskara Rózsu. V rozšírenej zostave vystúpili spolu s klaviristom Danielom Špinerom a speváčkou Tatianou Hicovou. Koncert začali v triu a z môjho pohľadu to bola najsilnejšia časť ich výstupenia - moderný energický fusion s technicky vybrúsenými sólami gitaristu Andreja Karlíka, zodpovedným groovom basgitaristu Jozefa Cingeľa a empatickým drumingom Michala Fedora. V rozšírenej zostave sa ich hudba priblížila viac k meditatívnejšiemu ECM zvuku, či inšpirácii folklórom (Páslo dievča pávy). Zvukové rozšírenie tria o klavír a spev však nevyvážilo istú stratu kompaktnosti, ktorá je pre Illusions trio typická. V každom prípade budeme ešte o týchto jazzových iluzionistoch počuť.

Jedinou dodatočnou zmenou v programe bolo vystúpenie tria Pacora, ktoré nahradilo trio Juraja Buriana. Pacora, to je ako nemenná pečať kvality. Fúzia grapelliovského swingu, bebopu, slovenského i balkánskeho folklóru v ich podaní funguje bezchybne a dokázali to aj vo Vrábloch, kde divákov dostali do varu. Palúchové bezchybné husľové sóla už zostáva len transkribovať a vydať ako učebnicu. Comendantova hra na cimbál je unikátom sám o sebe a walking bass Roba Ragana je synonymom drajvu a spoľahlivosti. Je len nezodpovedanou otázkou, prečo sa Pacora nepresadzuje viac aj v zahraničí . Má na to všetky predpoklady - originalitu, atraktivitu a v neposlednom rade kvalitu.

Záver festivalu sa niesol v trochu odľahčenom swingovom duchu. Pódium patrilo skúsenému matadarovi Bercovi Baloghovi a to doslova - svojim spevom, scatom a moderovaním si rýchlo získal celú sálu. Predstavil sa s výberom štandardom, ktoré pre neho aranžoval klavirista Ľuboš Šrámek a v budúcnosti by sa mali ocitnúť na pripravovanom Bercovom albume. Koncertne zostavu doplňal vynikajúci Dusan Novakov na bicie, Radek Zapadlo na tenorsaxofóne, Pavol Bereza na gitare a "dvojak" za večer si dal Robo Ragan na kontrabase. Na záver sa k Bercovi neočakávane pridal aj organizátor Ludo Kuruc a festival skončil vo výbornej nálade - veď na jazze je krásne to, že umenie a zábava sa v ňom nevylučujú, ale dopĺňajú. Dovidenia o rok vo Vrábloch.