S bubeníkom Mattom Wilsonom sme sa stretli počas krátkej prestávky po jeho vystúpení na Jazz Baltica 2010, uprostred malej zelenej lúky na drevenej lavičke pri malom výčape – na pive, na ktoré nás sám pozval.

 

* Myslím, že váš spôsob hry obsahuje presne to, na čo ma svojho času upozorňoval jeden z našich popredných bubeníkov – „disciplína, stále držať štyri a vedieť čo robím“. Ale minimálne druhá polovica vášho úspechu je schopnosť počúvať, však?

 

MATT WILSON: „Myslím, že sme hrali v skvelom priestore, čiže nielen schopnosť počuť, ale aj vnímať, pretože nemôžete vždy všetko počuť, ale uvedomovať si to, vnímať! To je čosi, čo sa tiež musíte naučiť, to vždy hovorím svojim žiakom – aj to treba cvičiť. Hudba, to je zvuk - a ten treba počuť. Nikdy som nepovažoval za veľmi zábavné žiť iba vo svojom svete, hrať si sám pre seba. To čo robím, robím predovšetkým kvôli kontaktu s ľuďmi, inak by som hral na nejaký sólový nástroj. Aj keď na druhej strane mám rád aj sólové vystúpenia, ale mne ide predovšetkým o to byť s ľuďmi, o ich spoločenstvo. Aj teraz, tu, na Jazz Baltica – s týmito chlapcami som už síce nahrával, ale už aj preto, že ich zas môžem počuť a že môžem vnímať, čo mi dokážu hudobne ponúknuť, a ako mi dovolia hrať, aj preto som tu. Áno, viem, že je to niekedy problém, že niektorí hudobníci nepočúvajú iné nástroje, iba bicie. Napríklad mnohí saxofonisti poriadne nepočúvajú, ale ak zistíte, že s vami hrajú aj takí, čo vnímajú všetko, čo sa okolo nich deje, tak je to skvelé."

 

* Ale dnes ste sa tuším všetci počuli, aj vnímali, nie?

 

MW: „To určite, už ten pocit byť členom celej tej veľkej skupiny ľudí, kde nejde iba o to, že si chcem zahrať sólo, tak to – to je hudba! To je to, čo ma nadchýna – to, ako môže znieť 5, či 6 ľudí dohromady – to ma na tom baví."

 

* Vy ste sa už ako malý chlapec začali zaujímať o jazz, keď ste videli Buddyho Richa ?

 

MW: „Áno, myslím, že som bol druhák, a videl som Buddyho v televízii, kde bol členom poroty v súťaži bubeníkov. Nadchlo ma to, pretože je vždy skvelé počuť hrať virtuóza na svojom nástroji. Neskôr sa môj priateľ dostal k platni, na ktorej hral Buddy Rich s Maxom Roachom a tú nahrávku mám doteraz na svojom Iphone. To naozaj zmenilo spôsob mojej hry, veľmi ma to ovplyvnilo, pretože som počul Maxa, veľmi sa mi páčilo ako hral spolu s basou. Neviem čím to bolo, ale jednoducho ma dostal, možno, že ma nadchlo aj to, že hral tak, ako som ja hrať nevedel. Jednoducho - keď som počul niekoho hrať tak muzikálne, ako hral on, tak ma to unieslo.“

 

* Mali ste veľa priateľov, čo mali radi jazz? V tom veku väčšina mladých počúvala skôr rock'n'roll, nie?

 

MW: „Áno a to som žil v malom vidieckom mestečku, na Západe, ale viete, mali sme aj šťastie. V priebehu jedného týždňa sme boli schopní, spolu s mojim kamarátom, vidieť dva - tri úžasné koncerty: najprv sme išli autom 50 miľ na juh a videli sme Dizzieho Gillespieho s kapelou, potom sme šli 150 míľ opačným smerom a videli sme Oscara Petersona sólo. Dvaja stredoškoláci, bolo nám 15, 16, a iba ako tak sme vedeli šoférovať, ale videli a počuli sme tých najlepších! Mali sme vtedy tie najlacnejšie lístky, sedeli sme priamo nad Petersonom a videli sme mu na prsty. To bol zážitok. Ale videl som aj Basieho kapelu, aj kapelu Buddyho Richa, jednoducho šťastie.“

 

* Ale neskôr ste už cestovali aj trochu ďalej.

 

MW. „Áno, do Wichity v Kansase, viete, chcel som zostať s jedným skvelým chlapíkom, ktorý hral na perkusie a bol to veľmi kreatívny človek, nielenže ma učil hrať a tvoriť, ale učil ma aj to, ako sa správne prezentovať: tak, aby som nemusel meniť to, čo robím rád, ale aby sa to zároveň ľuďom páčilo. Vždy sa držte svojho remesla, ale buďte kreatívny v tom, ako osloviť ľudí. Urobili sme tam zopár bláznivých koncertov. Hrali sme so skupinou perkusionistov, s profesionálnymi wrestlermi, stepujúcimi tanečníkmi, a mali sme vypredané. A ľudia sa išli zblázniť, len aby mohli vidieť a počuť tú bláznivú hudbu, takže to som sa naučil od neho – pretože aj nad tým treba rozmýšľať: ako prezentovať svoju hudbu. A okrem toho som rád, keď ma niečo baví a som rád, keď sa ľudia cítia dobre, pretože publikum je súčasťou hudby, tu na festivale vládne skvelá energia, všetkým sa to páči.“

 

* A to napriek tomu, že dnešné publikum je viac motivované pop music. Jazz nie je veľmi populárny, ani v Amerike ho už nepočuť a nevidno ho veľmi často v televízii, iba ak v nočnom programe.

 

MW: „A už ani to. Ale ide aj o to dať ľuďom šancu počuť čosi, na čom sa môžu sami podieľať – čoho môžu byť súčasťou. Viete, boli časy, kedy si niektorí jazzmani hovorili, že publikum treba radšej z celého procesu vylúčiť. Ale ja si myslím, že je to príjemné, keď idete na koncert a máte pocit, že vás tam vítajú, nie? Ja sa pritom neprispôsobujem, nehrám inak, iba sa snažím hrať tak, aby ma to bavilo, som rád, keď sa ľudia zabávajú, hudba je ľudská skúsenosť, zážitok, hrať a počuť to je skúsenosť, takže nech to tak aj je.“

 

* Súčasťou vašej hry nie je len technika, ale aj intuícia, však?

 

MW: „Povedal by som, že z 90-ich percent :-).

 

* No dobre, ale musíte aj trochu cvičiť, a vy ste sa veľa učili. Ale neuvažovali ste niekedy, počas tých rokov vzdelávania, hrať radšej klasiku?

 

MW: „Študoval som klasické bicie, a myslím, že v súčasnosti počúvam oveľa viac hudby, ktorá možno nie je ani jazz, ale počúvam aj jazz, no počúvam ho len vtedy, keď mám na to čas, a to si pustím platne Lestera Younga, Milesa Davisa, hlavne tie s Cannonbalom Adderleym, hudbu, z ktorej mám dobrý pocit, ale oslovia ma aj nahrávky, ktoré som nepoznal.“

 

* Ale fusion, či jazz rock vás tak trochu obišli, nie?

 

MW: „Viete, ja som do toho prišiel kdesi medzi tým, hudbou som sa začal zaoberať až v období po „Return to forever“, ale vždy ma viac oslovila iná hudba, rád si to vypočujem aj pozriem. Ale viete, mám jeden taký projekt s poéziou a v jednej skladbe používam aj sampler. Ibaže ja vždy zabudnem, ako sa to používa, nikdy si to neviem zapamätať, nie som veľmi technologicky založený, neznášam to. Mám rád jednoduchší prístup, ale to som ja - to je môj prístup. Myslím si, že ideálne je všetko, čo umožní skupine ľudí vyjadriť niečo prostredníctvom hudby tak, aby mohli vyjadriť to čo cítia. Pokiaľ vám v tom nestoja žiadne prekážky, tak je to fajn. Každý má pritom rozdielny estetický prístup, a to je cool.“

 

* Ktorý bol ten rozhodujúci okamih na vašej ceste k jazzu? Čo rozhodlo? Išli ste do Bostonu, do New Yorku, zažili ste nejaký mimoriadny moment, ktorý vás posunul vpred?

 

MW: „Myslím, že to bolo vtedy, keď som začal hrávať s Dewey Redmanom (saxofonista a otec Joshua Redmana), po prvý krát som s ním išiel na turné do Európy, ale už to, že som mohol byť spolu s ním 12 rokov! To mi nesmierne pomohlo. Ako hráč bol ohromný, ako priateľ či člen rodiny takisto, bolo to s ním skvelé obdobie. Ale je veľa ďalších ľudí, ktorí ma stále ovplyvňujú, dostávam sa do rozličných situácií, niekedy je zaujímavé hrať na miestach, kde to pre jazzmana nie je až také bezpečné, kde nejde o vašu „zónu“- niekedy to nevyjde, ale aj na takých miestach dosiahnete niekedy dobré výsledky.“

 

* Venujete sa aj vyučovaniu hudby, a pokiaľ viem, tak učíte aj deti. Ako improvizovať. Ako sa vám darí získať deti pre jazz? Akú pri tom používate metódu?

 

MW: „Podľa mňa je improvizácia základom pre to, aby to vôbec pochopili. Robili sme jeden výchovný koncert o tom, čo je to free jazz - so saxofonistom Marshallom Allenom (Sun Ra) ako hosťom. Bol skvelý, mali sme tam aj deti s rodičmi, a všetci museli improvizovať – no a na záver hrali spolu s Allenom a bol to ohromný zážitok so všetkými tými deťmi. Oni to jednoducho pochopili.“

 

* Ale niekedy je to problém ich „otvoriť“, či nie?

 

MW: „Deti sú ešte dostatočne mladé, aby sa otvorili – až neskôr „zamrznú“ - ak si ich získate ešte pred strednou školou, tak ich máte.“

 

* A čo je najdôležitejšie pre rozvoj ich talentu?

 

MW: „Odvaha, tak, aby sa nebáli, môžete mať všetky potrebné technické vedomosti a schopnosti, ale ak si naozaj nie ste istý sám sebou, tak to nejde. Takže pokiaľ ich presvedčíte, aby improvizovali už v mladom veku, tak budú silnejšie a odvážnejšie a sebaistejšie, alebo - čo je ešte dôležitejšie - dokážu lepšie počúvať hudbu. Myslím, že ľudia veľmi dobre vnímajú, keď je čosi umelé, neprirodzené. Napríklad niektorí ľudia si dokážu osvojiť cudzí text a nadchnúť sa ním a niektorí sa ho boja, niektorí ľudia potrebujú mať vo všetkom poriadok: teraz urob to, teraz zase toto, najedz sa, choď domov, choď spať. Ale v podstate každý z nás vie improvizovať, dôležité je iba v človeku prebudiť záujem a primäť ho k tomu, aby to skúsil. Pretože pokiaľ majú naši poslucháči iba trochu hudobného vzdelania, tak potom vedia, čo sa deje. A to platí v každom povolaní.“

„Podľa mňa je ale veľmi dôležité, aby takéto podujatia - ako tu na Jazz Baltica - pokračovali ešte ďalších sto rokov, aby sa medzi ľuďmi udržiavalo to povedomie. Myslím si, že v USA je to teraz celkom dobré, jazz je jediná verejne prezentovaná hudba, ktorá dokáže v publiku spojiť všetky generácie, aj stredoškolákov aj dôchodcov, a to len preto, že tú hudbu majú radi. Je to skvelé hrať pre celé generácie poslucháčov.“

 

* Ale je v Amerike dostatok jazzových programov, aký má napr. Losangelská filharmónia ?

 

MW: „Myslím si, že by sa nám ich zišlo viac, a určite by sa nám zišlo aj viac peňazí na podobné programy. Viete, som síce umelec, takže hovorím aj za seba, ale naozaj – zišlo by sa trochu viac peňazí na podporu takých programov. Veď my sme ochotní sa obetovať, dokážeme hrať aj dlhšie, aj do noci, a môžeme hrať pre akékoľvek publikum, ľudia totiž dnes nemajú v Amerike veľa príležitostí počuť jazz. Ale na druhej strane je tu internet a ten nesmierne pomohol jazzu a aj jazzmanom. Predtým ste si niečo prečítali o nejakej platni v Downbeate, ale tú platňu ste nezohnali. Teraz? Stačí ísť na web a kúpiť si to cez internet, alebo stiahnuť.“

 

* Mnohí však hromžia na internet, pretože sa vďaka nemu zrútil obchod s CD nosičmi.

 

 

MW: „Ale v podstate to iba pomohlo celej veci, pretože v jednej štatistike som sa dočítal, že jazz je asi jediný hudobný žáner, ktorého predaj sa nezmenil, skôr naopak, country hudba šla s predajom strašne dole, ale jazz sa nezmenil, a dokonca jeho predaj trochu stúpol, aj vďaka lepšej dostupnosti nahrávok. V nejakom malom meste ste sa svojho času nemohli dostať k jazzovým platniam, pamätám sa, že ako chlapec som tam nemohol zohnať celú kopu platní. Teraz to ide okamžite. A môžete sa aj všetko dozvedieť. Cez video - a podobne.“

 

* Nie je to tak, že najlepšie podmienky pre rozvoj má jazz v Amerike na školskej pôde a nie v kluboch?

 

MW: „Áno, už nemáme toľko klubov ako predtým. Je to tak! Na to, aby ste sa dostali na turné, hrávate dnes predovšetkým na college, na vysokých školách. Myslím, že v priebehu 4 mesiacov som urobil asi 70 workshopov na školách. A to pre žiakov, poslucháčov tých najrôznejších kategórii, deti, študentov, dospelých. Je to ohromné. Viete, pre ľudí je to vždy zážitok vidieť nejakého dobrého hudobníka, či speváka naživo.“

 

* Jazz potrebuje publikum.

 

MW: „Presne tak, a to je to, čo ma na tom baví. Hrať pre ľudí.“

 

* Takže vy sa nebojíte budúcnosti?

 

MW: „Nie, určite nie, stále sa snažím čosi vymyslieť. A nie vždy je to tak, že ľudia prídu za nami, niekedy im treba vyjsť v ústrety, nemusíme hrať vždy iba v koncertných sieňach, ide o to, aby sme sa stretli - musí to byť kompromis, ako tu na Jazz Baltica.“

 

* Ale ak chodíte hrať na školy, tak si vychovávate aj budúce publikum, nie?

 

MW: „To neviem, tým som si nie istý. Pretože často hráme aj pre študentov hudby. A neviem, či to bude práve naše budúce publikum. Ale robili sme zopár programov na školách, kde si so študentami hovoríme o jazze, a to bolo zaujímavé. Napríklad v Rochestri v štáte NY sme uskutočnili jeden predkoncertný rozhovor a tam sme zistili, že naši diváci toho vedeli pomerne dosť, boli tam aj poslucháči hudby, a priznám sa vám, že som bol veľmi prekvapený. Spýtali sme sa ich, čo sa im nepáči na jazzových koncertoch a oni nám povedali presne to, čo sa na tých koncertoch nepáči ani nám, a to je skvelé. Pokiaľ sa nám podarí prekonať tú prekážku medzi nami a publikom, tak je to skvelé. Ale v súčasnosti mám z toho dobrý pocit, pretože veľa ľudí prichádza s tou istou iniciatívou a zdieľa ten istý pocit ako ja – mne stačí ak to dobre swinguje a ak je čosi nefalšované.“

 

* A ak to má štyri doby...

 

MW: „Áno, ak sú to 4 štvrtiny a je to naozajstné, tak potom haleluja, ak je to hocičo a je to naozajstné, haleluja! Ale ak ľudia robia čosi nie tak, ako by mali, tak … Ale, viete, aj to sa stáva, ani ja nie som svätý, aj ja som vinný, ale nevravím, že všetko, čo som robil, bolo sväté, ale snažím sa byť aspoň úprimný, ako sa len dá.“

 

„Pred pár dňami som napríklad hral v Kanade s novou zostavou ľudí, pozval som si na vystúpenie nových hostí – najprv som hral s kontrabasistom Busterom Williamsom, a s Jenny Scheinmanovou, huslistkou, hrali sme v triu, bolo to skvelé. A bola to fakt otvorená hudba a ľuďom sa to páčilo, hrali sme totiž všetko možné, a potom som hral v duu s Ronom Milesom, trubkárom, hrali sme nejaké štandardy od Lee Konitza, aj free, staré country piesne, pochod, aj zopár mojich nových piesní, aj jeden kus od Ornetta, dokonca sme ľudí primäli, aby si zaspievali Oh, Canada, keďže bol deň Kanady. Veľa sme improvizovali, nebolo to bežné jazzové publikum, ale zožali sme veľký potlesk, diváci s nami všetko prežívali, boli sme tam spolu s nimi, snažili sme sa ich „pozvať“ medzi nás a poviem vám, bola to skvelá skúsenosť, pre všetkých. Chcem totiž, aby pri mojich koncertoch dochádzalo k určitej vzájomnej výmene. My nechceme na ľudí kričať, chceme sa s nimi rozprávať, navzájom, nie sa len predvádzať, pretože každý z nás niečo robí a keď sa naši diváci vrátia domov z nášho jazzového koncertu, možno, že potom sú zase oni tí najväčší, a najlepší – napríklad maliari, mechanici, záhradníci, kuchári. Oni vedia čosi, čo zase neviem ja a preto sa snažím vždy rešpektovať aj to, čo robia iní ľudia. Ja si robím iba svoju robotu a – to je koniec môjho rozprávania. Veľmi ma tešilo...“

 

* Aj nás, ďakujeme Matt, za rozhovor a aj za pivo.