Fúzie jazzu s folklórom nie sú na Slovensku ničím novým. Púšťali sa do nich (s rôznou mierou vkusu a s rôzne vydarenými výsledkami) hudobníci z oboch žánrových oblastí a výnimkou nie je ani Radovan Tariška. Okolo folklórnych motívov krúžil už v minulosti, napríklad na albume Elements spolu s Ondrejom Krajňákom, alebo trochu explicitnejšie v projekte Ecce Jazz Pavla Bodnára. Takže ak v úvode koncertu svojho kvarteta v Aréne povedal, že sa dostáva k splneniu dávneho sna, možno jeho najnovší projekt „Folklore to Jazz“ pokladať za viac ako len chvíľkovú snahu o ozvláštnenie každodennej jazzmanskej rutiny.

Spájať jazz s folklórom sa dá rôzne; existujú paralely medzi folklórnou a jazzovou modalitou aj medzi variačnou technikou ľudových muzikantov a jazzovou improvizáciou, hoci tie druhé sa hľadajú trochu ťažšie. Ľudovú pesničku možno použiť ako ľahko identifikovateľný emblém – v intrách a záveroch skladieb či ako orientačný bod v zlomových momentoch, keď prichádza modulácia, zmena tempa a pod. – a zvyšok nadstaviť „bežnou“ jazzovou praxou. Skôr po tomto spôsobe siahli hudobníci v úvodných trávniciach, no v ďalších skladbách, napríklad Čo to za veselie, som vplyv folklórneho elementu pociťoval už ako hlbší. Tu muzikanti už výraznejšie vykročili z rámca typického jazzového vyjadrovacieho slovníka aj v sólach, nie iba v aranžovaných úsekoch. V tejto skladbe ma zvlášť oslovil krásne frázujúci Tomáš Baroš, ktorému sa okrem toho vydarilo zopár pekných, spontánne vzniknutých komunikačných momentov s Ľubošom Šrámkom za klavírom. Ako sólista sa Baroš zaskvel ešte raz, v skladbe Prší, prší (nie, nešlo o notoricky známu detskú riekanku...), kde ukázal, že je hráčom, ktorý svoju virtuozitu nevyužíva za cieľom dosiahnuť prvoplánový efekt. A tých komunikačných momentov, hlavne medzi dvojicou Ľuboš Šrámek – Marián Ševčík, bolo v tento večer požehnane.

Aranžérsky bol program pomerne pestrý; páčili sa mi Tariškove reharmonizácie a rytmické premeny ľudových melódií (na aranžmánoch sa okrem neho podieľali aj ostatní členovia kvarteta, v jednom prípade aj skvelý český trubkár Miroslav Hloucal), páčilo sa mi, ako intervalovo aj rytmicky „zdeformoval“ refrén pesničky Červené jabĺčko, aj výborne znejúce a výborne zahraté vykomponované melodické unisoná jeho altky a Barošovho kontrabasu. Je pravda, že niekedy bol folklórny element takmer úplne rozpustený v jazzovom idióme, kým inokedy pôsobili ako dva rôzne a ťažko zlučiteľné svety.

Keď však odložím tú povestnú obsesiu kritika všetko klasifikovať a zaradiť do nejakého priečinka, bol to príjemný, impulzívnou a dynamickou hrou naplnený večer. Časovo primeraný, bez nadmerne dlhých sól a zbytočného naťahovania. Takže kto prišiel, neodišiel naprázdno.