Jazzáky po viac ako tridsiatich rokoch opustili domovské PKO. Presunuli sa do provizória veltržného hangáru Incheby, kde virtuálne sály a oddychové zóny boli tvorené plachtami spustenými zo stropnej konštrukcie. Je nepochybné, že jazzáky nie sú bežným hudobným festivalom, sú osobitým bratislavským fenoménom, tradíciou, akýmsi trojdňovým happeningom alternatívne orientovaných Bratislavčanov aj cezpoľných. A tento fakt, spolu s geniom loci starého PKO, ich už celé desaťročia udržiava medzi najpozoruhodnejšími kultúrnymi udalosťami roka. Preto zmena miesta je háklivou záležitosťou. Aké to teda v Inchebe bolo? Plachtové steny a stropy pôsobili zaujímavo len v prvom okamihu. Vzápätí prevládol pocit smútku z provizória. Akoby sme o niečo definitívne prišli. Celkovú pocitovú bezútešnosť završovali reálny chlad, nepríjemné osvetlenie a ponižujúce metódy, aké si na divákoch uplatňoval katering. Ak ste boli hladní alebo smädní, minimálna investícia bola 5 Euro za 10 žetónov, menej nepredali, pričom káva či hotdog boli za 3 žetóny.

Neprehliadnuteľnou bola nižšia kvalita zvuku oproti posledným ročníkom BJD. Chýbala mu hi-endová jasnosť a vyváženosť, ktorou nás zvykli hýčkať v PKO. Bol iba priemerný, mnohé jemné inštrumentálne fajnovosti a charakter zvuku nástrojov jazzových hráčov sa v ňom dali loviť len s ťažkosťami, alebo sa celkom strácali. V duniacich basoch farba sem-tam chýbala úplne. Tento problém však mal na svedomí skôr zvukár a aparatúra, ako steny z plachiet.

Ako sa teda v piatok hralo? Mladučké michalovské The Illusions Trio s hosťujúcou speváčkou Tatianou Hicovou je nepochybne nádejou. No v tejto fáze ich vývoja na hlavné pódium kvalitného festivalu ešte dorastení nie sú. V malom klube však excelovať určite môžu. Prišli s podobne nastaveným gitarovým projektom, s akým pred pár rokmi debutoval iný talent z východu, Dávid Kollár. Ich inštrumentálne kompozície boli možno o chlp jazzovejšie, ako „takmer bigbeat“ Kollár bandu, no bolo z nich priveľmi cítiť archaické art-rockové vzory, ktoré sú na východe stále obľúbené. Chýbal im výraznejší nápad a osobitosť. Tak dobre, ako onehdy Kollár band, nezapôsobili. Sympatickí však určite boli, veď gitarista Andrej Karlík a bubeník Michal Fedor majú len 19 rokov! A to už vydali aj svoje debutové CD.

Ozajstnými začali jazzáky byť až inšpiratívnym vystúpením poľskej speváčky Grażyny Auguścik s vynikajúcim akustickým bandom Bester Quartet z Krakowa. Našťastie neprišli s relaxačným latino programom, aký Grażyna prezentuje na svojom poslednom albume Andança nahratom spoločne s Paulinhom Garciom. Jasný a veľmi pekný hlas sebavedomej Grażyny sa tentoraz vznášal nad vzdušnými kompozíciami v duchu world music. Veď Bester Quartet je založený na bývalom Cracow Klezmer Bande. Všetko pôsobilo veľmi vkusne a hodnotne - krásne piesne plné emócií a vášne (niektoré boli reinterpretáciami Chopina) aj nápaditá inštrumentácia založená na perkusiách, dvoch akordeónoch, husliach a kontrabase. Na rozdiel od Anny Marie Jopek, Grażyna nepoužívala žiadny vtieravo erotický akcent a o to úprimnejšie na mňa pôsobila. Grażyna Auguścik s Bester Quartet priniesli z Poľska to, čo mám na Poliakoch najradšej, ich typickú nenapodobiteľnú poľskú eleganciu a  dušu. Vzácny to dar.

Po Grażyne nasledoval fenomén „Stevie Wonder“ - slepý spevák Raúl Midón. Tento sympatický a dobre vyzerajúci mladý muž priniesol popové pesničky o láske, podané skutočne celkom v duchu veľkého učiteľa Stevieho Wondra. Skalní jazzmani sa dotknuto ohradzovali čo za pop sa to objavuje na jazzákoch, no mňa Raúl fascinoval. Nie však spevom, ktorý bol mimochodom technicky vynikajúci, ale svojou gitarovou virtuozitou. Raúl sa s gitarou v ruke snáď narodil. Jeho prirodzená muzikalita a rytmická presnosť boli neslýchané. Elektrizovaný som pozoroval jednu z azda najrýchlejších gitarových pravačiek, aké som kedy videl a uvažoval som, čo by na tú techniku a prsty nabité elektrikou povedal povedzme Paco de Lucia. Páni hrali v triu pop, a tak bolo prekvapujúce, že ako jediný melodický nástroj (okrem Raúlom perami simulovanej trúbky) im postačovala Raúlova španielka. No postačovala bohato. Bolo obdivuhodné, koľko zvukovej pestrosti z nej Raúl dostal neuveriteľnou frekvenciou a technikou svojej pravačky. Show Raúlovho bandu bola v princípe vkusná a neurazil ani fakt, že to bol iba temperamentný popík ala Stevie Wonder. Skvelý gitarista, tento Raúl.

Vrcholom a vlastne hlavným dôvodom, prečo som sa v piatok na jazzáky vybral, bol čerstvý nositeľ tohtoročnej Grammy za najlepší Latino Jazz album Chucho Valdés so svojími The Afro-Cuban Messengers. Legendárny Chucho, zakladateľ Irakere, nositeľ viacerých cien a nominácií Grammy, je jedným z posledných mohykánov, ktorý umierajúci jazz nielen hrajú, ale stále aj žijú. Možno paradoxne práve vďaka tomu, že zostal žiť na Fidelovej Kube. Áno, súčasný jazz sa akademizuje a stráca svoju životnú esenciálnosť. Noví jazzoví hudobníci žijú iné životy v inej dobe, než je tá, ktorá jazz stvorila. Súčasnosť má vlastné výzvy a s dobou, do ktorej jazz patrí, nie je kompatibilná. Preto Chuchova kapela pôsobila ako zjavenie z minulého storočia. Oni do tej starej doby patrili. Fantastickí muzikanti v kapele predvádzali neuveriteľne živú a kolektívnu show. V úchvatných sólach saxofónu a trúbky nebolo ani štipky ego-exhibicionizmu takého typického pre dnešných mladých hráčov. Ich sólové výkony boli celkom podriadené vyzneniu a duchu kompozícií. Zvyšok kapely tvorila ohromne muzikálna rytmika: dvaja perkusionisti, bubeník a hráč na kontrabase, ktorí sa správali rovnako kolektívne a generovali jedinečný afro-cubano-latino hrmot (aký paradox: čierny kapelník kubánskeho latino jazz bandu má bieleho bubeníka). Celému show za klavírom dominoval sedemdesiatročný charizmatický obor Chucho. Hudba jeho kapely bola taká pravdivá a ozajstná ako ten chlieb náš každodenný. Zaznelo všetko možné, od krátkej variácie na tému fúgy, cez Rimskeho Korsakova, Besame Mucho (spievalo publikum) až po Zawinulovské Mambo od Valdésa, všetko v nenapodobiteľnom kubánskom latino balení. Zlatým klinom večera bola ich speváčka Mayra Valdés, Chuchova sestra. A tu končia moje pisateľské schopnosti. Opísať takúto ženskú, ktorá bola kombináciou čiernej Barbie a Věry Bílej, a ktorá mala problém dokrivkať do stredu pódia a nespadnúť, tak táto skvelá speváčka, keď začala tancovať, bola taká sexy a taká očarujúco pohyblivá, že som neveril vlastným očiam. Toto sa fakt dá zažiť iba na vlastné oči. Takže tak, viva Chucho, viva Afro Cuban Jazz!