K sobotnému večeru na jazzákoch vzhliadali najmä vyznávači pravovernejšieho jazzu, keďže na plagátoch „svietil“ headliner Nicholas Payton – špičkový americký trubkár, ktorého meno dnes mnohí vyslovujú jedným dychom s jeho kolegami Wyntonom Marsalisom, Terenceom Blanchardom, či najnovšie Christianom Scottom. Spomínanú štvoricu spája viac než len spoločný nástroj: pochádzajú totiž z kolísky tejto hudby – New Orleansu, všetci prešli pozoruhodným hudobným učilišťom New Orleans Center for Creative Arts pod dohľadom pedagógov Clyde Kerra a Ellisa Marsalisa a všetci sa tiež pasujú do role pokračovateľov legendárneho Louisa Armstronga …

Sobotný večer začal „kráľovskou disciplínou“ – bigbandom. Šestnásťčlenné obsadenie Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band (tentokrát bez klaviristu) sa obohatilo o ďalší európsky rozmer – k základnej česko-slovenskej zostave a k prominentnému rakúskemu hosťovi pribudla dvojica trubkárov z Maďarska. V úvodnej Room # 445 známej z druhého koncertného albumu orchestra (Jazz na Hradě, Multisonic 2009) odpálil coltraneovské sólo tenorsaxofonista Ondřej Štveráček. Hviezdou večera ale bol hosťujúci saxofonista Harry Sokal, niekdajší člen legendárneho Vienna Art Orchestra a kvinteta Arta Farmera. Okrem starších kompozícií známych z oboch nahrávok orchestra (pozoruhodne vystavaná Jakabčicova Suite: No Name Extension s impresionisticky narastajúcimi sekciami v úvode, v ktorej však „rozsypávajúce sa“ trombóny narúšali 2. časť) bola vrcholom vystúpenia spoločná suita Matúša Jakabčica s Harym Sokalom. Skvostné bolo najmä sokalovské funky, počas ktorého sa riffové odpovede v sekciách prelínali s dravým tenorsaxofónom rakúskeho hosťa (rovnakú tému predstavil Sokal na jazzákoch v roku 1997 v projekte Rave the Jazz). Balada What a Wonderful World venovaná dlhoročnému členovi mnohých domácich formácií (ale aj bývalému trombonistovi tohto orchestra) Františkovi Karnokovi s lyrickým sopránsaxofónovým sólom bola už len čerešničkou výborného úvodu večera.

Mladý kubánsko-francúzsky klavirista Harold López-Nussa patril k najväčším prekvapeniam festivalu. Ani nie tridsaťročný havanský rodák zrejme nemal na výber: starší brat Ruy Adrian, ako aj otec Ruy sú bubeníkmi, mama je učiteľkou klavíra a strýko Ernán patril k rešpektovaným kubánskym klaviristom. Harolda odmalička „ťahalo“ aj ku klasike, všetko ale zmenilo víťazstvo na súťaži Montreux Jazz Piano v roku 2005. Popri účinkovaní s Omarou Portuondo (objavila sa aj na jeho vynikajúcom albume Herencia, Harmonia Mundi 2010) zostavil vlastné trio s kontrabasistom Felipem Cabrerom a bratom bubeníkom Ruy Adrianom López-Nussom. Už úvodná skladba naznačila, že Harold López-Nussa otvoreným hudobným myslením a mimoriadnou technickou dispozíciou ponúka aktuálny pohľad na afrokubánske dedičstvo. Vystúpenie „afrokubánskych poslov“ Chucha Valdésa večer predtým bolo omnoho usadenejšie a živelnejšie, no nadupaná koncepcia mladého učeníka rovnako zdvíhala poslucháčov zo sedadiel. Nedokázal sa síce vyhnúť občasnému hraniu „na efekt“ (figúra La Jungla znela akoby sa Hiromi vybrala na Kubu), v porovnaní s japonskou klaviristkou však Kubánec „netlačil na pílu“ tak cieľavedomo, ale v dokonalo zohratom triovom podaní vdychoval hudbe dušu.

Vystúpenie vynikajúceho speváka a o nič horšieho saxofonistu Curtisa Stigersa bolo v prvom rade inteligentnou zábavou, ktorú ale poslucháč vypúšťa z hlavy v momente odchádzania z koncertnej sály. Jeho sebaistému hlasovému prejavu (špecifické nazálne zafarbenie na mňa pôsobilo nepríjemne) ani perfekcionizmu celej show nebolo čo vytknúť, no napriek tomu som Stigersovi neuveril. Vystúpeniu nechýbal lasvegaský šmrnc a líder odpaľoval jeden parádny kúsok za druhým: od Crudupovej That´s All Right Mama preslávenej Elvisom („Akože sa volal ten chlapík z mesta Tupalo v štáte Mississippi? Ahá, Elvis! Toto si zapamätajte, to bol najlepší fór dnešného večera!“), cez baladický výber z Great American Songbook po San Diego Serenade Toma Waitsa a Lennonovu Imagine frázovanú skutočne originálnym spôsobom. Vystúpenie dokonalého entertainera s dokonale „šľapajúcim“ triom a pozoruhodnými (vôbec nie kabaretne pôsobiacimi) aranžmánmi brilantne kĺzalo po povrchu. Kto čakal príjemne osviežujúcu zábavu, dostal ju v tej najfajnovejšej forme.

Kým sa návštevník sobotných jazzákov dopracoval k očakávanému vrcholu v podobe kvinteta Nicholasa Paytona, bola hlboká polnoc a väčšina jeho zmyslov, ktorými je potrebné vnímať nuansy tejto fajnovej hudby sa otupila do stavu letargickej malátnosti. Priznám sa, že koncert, na ktorý som sa z jazzákov tešil najviac som odsledoval v polospánku, ktorý narúšali len príležitostné výpady lídrovej trúbky (keď však bohorovne odpálil monkovu tému Straight No Chaser, nabiehali z jeho tónovej istoty a nenapodobiteľnej schopnosti dynamického stvárnenia tónu zimomriavky!). Krehká hudba so zvonivým zvukom Fender Rhodes, čistou pulzáciou vynikajúceho bubeníka Nasheeta Waitsa a vokálnym pretavením tém (Payton výborne spieval spolu s Mavis Swan Poole) z nádherného albumu Into The Blue (Nonesuch 2008) by si určite zaslúžili viac, než len polnočný lounge. A možno stačilo jediné – vymeniť Paytona s Curtisom Stigersom, ktorého pesničky a skeče odsýpali tak ľahko, že pokiaľ poslucháč stratil únavou niť, nepotreboval na ňu po prebudení nadviazať. Po boji je však každý generálom ...