Týmito Bratislavskými jazzovými dňami začína ich nová éra. My, ktorí sme zažili všetky, alebo takmer všetky „jazzáky“ a neodmysliteľne s nimi starý „ pekáč“ , sme sa ťažko vyrovnávali s predstavou nového jazzového svätostánku, ale čas sa naplnil a nové priestory sa ukázali po všetkých stránkach viac ako vyhovujúce. V nedeľu ich pokrstilo svojou hudbou niekoľko zaujímavých formácií.

Chvíľu po šiestej sa predstavil so svojím „ensemblom“ maďarský saxofonista Viktor Tóth.Tridsaťštyriročný absolvent Hudobnej akadémie Ferenca Liszta sa môže pochváliť svojou jazzovou kariérou, počas ktorej účinkoval na mnohých jazzových festivaloch v Európe aj USA a spolupracoval s takými renomovanými jazzovými hudobníkmi ako sú bubeník Hamid Drake, kontrabasisti Henry Franklyn a William Parker a iní. Nositeľ ocenenia za najlepší maďarský jazzový album roku 2OO7 s názvom Climbing With Mountains vedie vlastný tercet, komponuje a produkuje hudbu pre tanečné predstavenia a okrem iného je veľkým zberateľom ľudovej hudby. Do Bratislavy priviedol sexteto špičkových maďarských hudobníkov so zaujímavým obsadením : dvoje huslí, pričom jeden z huslistov hral aj na trúbku, ( a veľmi dobre, tak Don Cherryovsky), ďalší hudobník striedal sopránsaxofón a píšťalu, nasleduje kontrabas a bicie a perkusie a šesticu uzatvára sám leader hrou na altku. Predstavil prepracovanú koncepciu spojenia jazzu a world music, ovplyvnenú balkánskym a orientálnym folklórom, okorenenú expresívnymi až free jazzovýmí prvkami, kontrastujúcimi s krehkými, veľmi prírodne znejúcimi zvukmi akustických perkusií. Výrazne dynamicky interpretovaná, čiastočne nakomponovaná, čiastočne improvizovaná, sugestívne podaná hudba priam volala po prirovnaní ako „ sounds of puszta“ a vnímavému poslucháčovi poskytla nevšedný zvukový zážitok.

Ako ďalší krstní otcovia nových priestorov sa predstavili členovia neveľkého , ale mimoriadne agilného súboru z východu Slovenska. Prešovské AMC trio ukázalo ako s jedlom rastie chuť a že si zvyklo na veľké mená. Po dvoch výborných albumoch so svetovým gitaristom Ulfom Wakeniusom, členom kvarteta klavíristu Oscara Petersona a kontrabasistu Raya Browna a účinkovaním s talianskym gitaristom Ruggerom Robinom si pozvalo na pódium meno z tých najväčších. Randy Brecker, hardbopový trubkár par excellence, skladateľ, aranžér, zakladateľ legendárnej jazzrockovej skupiny Brecker Brothers, brat slávneho tenorsaxofonistu Michaela Breckera si zaslúži zopár slov.

Takmer šesťdesiatšesť ročný trúbkar bol členom viacerých prelomových hudobných kapiel. Nahrával prvú LP legendárnych Blood, Sweat & Tears s Al Kooperom, bol členom fusion kapely Larryho Coryella Eleventh House, členom jazzrockových Dreams a Johnom Abercrombiem a bratom Michaelom. Vytyčovanie nových hudobných súradníc fusion music ho priviedlo k založeniu skupiny Brecker Brothers, s ktorou sa v rokoch 1973 až 1982 nezmazateľne zapísal do dejín tohto hudobného žánru, ktorý sám pomáhal vytvárať. Dodnes hudobne aktívny v skupine so svojou druhou manželkou, talianskou tenorsaxofonistkou Adou Rovatti, (prvou manželkou bola brazílska klavíristka a speváčka Eliane Elias, s ktorou nahral výborný album Amandla), sa na bratislavskom pódiu predstavil ako tichý hudobný suverén.

S neodmysliteľným klobúčikom na hlave súkal melodické témy dobre vystavaných skladieb členov AMC Tria, len tak mimochodom spustil lavínu tónov či na trúbke či na krídlovke a produkcii nášho tria dával punc jedinečnosti. Vo výbornom svetle sa ukázali všetci traja prešovskí hudobníci, ktorí sekundovali veľkému hudobníkovi viac ako dôstojne. Pozornosť si zaslúžili perlivé sóla a invenčný doprovod klavíristu Peťa Adamkoviča, krásny tón a pevný rytmus kontrabasistu Martina Marinčáka a citlivé bicie a farebné sólo Stana Cvancigera. Bodaj by aj z tejto spolupráce vzniklo nejaké spoločné „Sí Dí“!

Poslednou jazzovou skupinou nedeľného večera bolo kvarteto mladého amerického klavíristu Roberta Glaspera. Robert Glasper Experiment, ako znie celý názov zoskupenia, sa predstavil v takmer klasickom obsadení. Leader za klavírom a elektrickými keyboardami, elektrická basa, bicie, avšak  posledným hráčom nebol spevák,ani saxofonista, ani gitarista , ale virtuóz v hre na turntables, čiže gramofóny. Sám som na toto obsadenie pozeral s istou nedôverou, ale kde je jasná koncepcia, môže byť sólistom aj hráč na hrebeň. A Robert Glasper vie, čo robí. Syna profesionálnej jazzovej a bluesovej speváčky, ktorá namiesto objednávania opatrovateľky radšej brala malého Roberta na svoje predstavenia v hudobných kluboch, očarila akustika kostolov a vo svojej hudbe mieša chrámovú a gospelovú harmóniu s jazzovou. Spolupracuje s neo-soulovým spevákom Bilalom Oliverom, osobnosťami ako Meshell Ndegeocello, Erykah Badu, Jay –Z či Talib Kweli a má za sebou účinkovanie na mnohých jazzových festivaloch po celom svete.

Podľa vlastných slov experimentuje s priestorom, rytmom a textúrou akordov a plne to potvrdila jeho produkcia. Hráč na turntables absolútne funkčne zapadol do koncepcie, ktorá nebola ľahko počúvateľná, vyžadovala sústredenie poslucháča a istú znalosť jazzovej histórie, ale najviac predstavuje to, čomu by sme v zmysle prekonávania hraníc mohli hovoriť „ súčasný“ jazz. Obľúbeným klavíristom Glaspera je Herbie Hancock, čo potvrdil aj svojou hrou, opäť viac v zmysle pre experiment, ako napodobovaním veľkého vzoru a či invenčnou reharmonizáciou citácie známej Hancockovej témy Maiden Voyage.

A takýchto subtílnych, ale prekvapujúco emotívnych momentov, bolo v hre kvarteta omnoho viac. Vynikajúca rytmika bola samozrejmosťou, je zaujímavé, ako programované bicie a využívanie rytmických loopov ovplyvnili hru dnešných mladých bubeníkov, ktorí dokážu zadeliť do taktu čoraz viac úderov a to veľmi prekvapujúcich. Pre mňa bol Robert Glasper Experiment hudobným vrcholom večera.

Záver večera patril dedičom Earth, Wind & Fire, ktorí na čele s nestarnúcim Al Mc Kayom možno trochu viac nahlas , ale s veľkou chuťou a nadhľadom roztancovali celú sálu prehliadkou svojich najväčších hitov a uspokojili tých, ktorým predchádzajúce produkcie pripadali menej stráviteľné. Prosto vydarený večer.