Michal Bugala – gitara, Štefan „Pišta“ Bartuš – kontrabas a Martin Valihora – bicie nástroje.

Prekvapenie prišlo hneď na úvod koncertu, keď oproti pôvodnému obsadeniu v triu, kde mal hrať Chris Jennings z Kanady, organizátor One Day Jazz Festival, Martin Valihora oznámil meno Štefana Bartuša za kontrabasom. Vôbec mi to neprekážalo. Štefan Bartuš je dostatočná náhrada za zahraničné mená. Slovenskí jazzmani väčšinou siahajú po spolupráci so zahraničím kvôli získavaniu kontaktov, avšak často bývajú tieto „skúmajúce dielne“ novým terénom pre hudobníkov, ktorí si navzájom vymieňajú teritórium skúseností, feelingu, ale aj popularity. Takým je i medzinárodný projekt zachytený na CD First Touch Michala Bugalu (Hudobný fond 2010). Koncert sa niesol v podobnom duchu, ako spomenutý album.

Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na spôsob prístupu ku kompozícii gitaristu Michala Bugalu. Možno povedať, že sa objavil nielen na spomenutom albume s americkými hudobníkmi v kvintete, ale aj na tomto vystúpení. Na začiatku sa vždy ozve harmonická schéma s groovy kontrabasu a bicích nástrojov. Téma skladby však nie je postavená na melódii, ktorá by nejako navonok vytŕčala, ale vychádza z vnútornej zomknutosti harmónie, sledu akordov a rytmickej frázy gitaristu. Podvedome poslucháč cíti onen vnútorný poriadok v skladbe, ale niečo akoby zvonka bránilo vojsť do vnútra skladby priamo. Sledy nónových, undecimových akordov? Úprimne, chcela by som vidieť tieto skladby v notovom zápise... Zvukovo malebné, krásne, hedonistické, chvíľu neskutočne jemné, zamatovo podfarbené nekonečné harmónie, a potom príde dezilúzia v podobe rytmickej frázy. Pianissimo sa premení v tomto zhluku harmónie moderných zvukov na crescendo a neskôr forte v rôznych rytmických akcentoch. Tak, ako dokázal John Coltrane vyjadriť cez techniku expresívny výraz modernej doby, tak zosobňuje Michal Bugala cez harmóniu a frázu svoje cítenie dnešnej doby. A potom príde na rad vrstvenie zvukov, rytmov v pulzujúcej rytmike pravidelných a nepravidelných rytmov, keď má poslucháč chvíľu dojem, že hudobník nemusí všetko povedať, pretože vo vzájomnom dialógu improvizácie sa často viac cíti ako hovorí.

Všetci traja hrajú v rovnocennom dialógu gitary, bicích nástrojov a kontrabasu. Väčšinou ide o improvizačné pohrávanie si uprostred skladby, kde nepostupujú tradičným spôsobom presne rozdelenej štandardnej schémy, v ktorej sa všetci striedajú v sólach, ale v kolektívnej improvizácii, kde sa hudobníci vzájomne rešpektujú. Takýto pekný dialóg vedeli docieliť českí jazzmani v škole Karla Velebného (Viklický, Andršt, Uhlíř, Helešic...), kde základ tvoril zvuk a fráza. Sóla bubeníka sa dejú v plynulom priebehu, keď do nich vstupujú s kickmi gitarista a kontrabasista (naopak, než sa to obvykle deje v mainstreame v minulosti, kde „kick“ realizoval bubeník).

Spomeňme ešte východiská Michala Bugalu a teda aj tohto tria v jazzovej histórii – podľa môjho názoru je to nová originálna podoba jazzovej postmoderny 80-tych a 90-tych rokov, vychádzajúca zo smooth jazzu Pat Methenyho a elektrického jazzu Johna Scofielda, teda ide o modernú podobu maistreamu. Slovenský jazz sa dopracoval na novú úroveň konkurencie schopnosti so zahraničím. Toto trio Bugala – Bartuš – Valihora je potvrdením, že máme do činenia so špičkovým telesom slovenského jazzu.

Ale... Na záver mi nedá nespomenúť, že onoho času hrával Martin Valihora s klaviristkou Hiromi, že sa objavil aj na národnom slovenskom kole súťaže Eurosong, že Michal Bugala hral na súťažiach Superstar v sprievodných kapelách live. Niektorí z nich si udržali svoju prestíž vynikajúcich hudobníkov aj pri prieniku do pop music, ale nie všetci zarezonovali v pozitívnom svetle, keďže sa mimo bežného štandardu ocitli speváčky superstar, s ktorými hrali. Isteže, lacné pódiá s veľkými zárobkami lákajú, ale môžu jazzmana aj potopiť, ak urobí krok mimo kvôli zlému sebamanažovaniu. V tomto štádiu by triu pomohol profesionálny manažment, ktorý by ho voviedol do sveta globálneho hudobného priemyslu v jazze.