Hiromi Uehara – klavír a syntezátor (Japonsko), feat. Anthony Jackson – kontrabasová gitara (USA) a  Simon Phillips – bicie nástroje (GB).

Kaskády technickej ekvilibristiky, to je obvyklá poloha japonskej klaviristky, známej pre slovenské publiku od roku 2005 z vystúpenia na BJD. Vtedy okúzlila obrovskou technickou dispozíciou, ktorou vyčnieva nad bežným štandardom dodnes, aj keď nie celkom, pretože medzi menami svetového rangu by sme našli takých jazzových klaviristov, čo ňou disponujú, avšak dávkujú technické finesy ďaleko úspornejšie. Hiromi vychádza z výdobytkov romantického klavíra európskej klasiky, ohuruje rýchlymi stupnicovými behmi, bravúrnou akordickou hrou vo fortissime v pravej aj ľavej ruke po celej klaviatúre, super rýchlymi behmi v rozložených akordoch cez niekoľko oktáv, dvojhmatmi, protipohybmi, sextolami, kvintolami na jednu dobu v obrovskej rýchlosti dokonca aj v pomalej balade, polyrytmickým pohybom pravej a ľavej ruky s quasi jazzovým frázovaním ála harlem piano school... (Odkazujem slovenského poslucháča na slovenského klaviristu, žijúceho v USA, ktorý sa volá Peter Fančovič a jeho spôsob imitácie hry Art Tatum ;feature=related" target="_blank">;feature=related ).

Hiromi často využíva figuratívny pohyb v repetícii mnohokrát opakovane za sebou, pracuje s klastrami, glissandami, čím znásobuje efekt obdivu voči technike klaviristu u poslucháča. Kombinuje teda hudbu európskej klasiky s jazzovým klavírom, ktorého je tu však poskromne, viac dominuje bravúrnosť a rytmická agresívnosť classic rocku alebo progresívneho rocku 70. rokov 20.storočia. Časté sú citácie, parafrázy hudby európskych majstrov, alebo alúzie (ponášky) či vzdialené reminiscencie Beethovena, Mozarta, Musorgského, Chačaturjana (skladba Now or Never, alúzia na Šabľový tanec), Liszta, Chopina. Svoj dôverný vzťah ku klasike pripomenula zaradením tretej skladby do programu na koncerte, keď improvizovala na 2. časť beethovenovej Klavírnej sonáty č. 8 – Patetická, 2. časť – v pomalej baladickej podobe, avšak vzápätí prešla do svojich overených kaskád technickej brilantnosti.

Pozrime sa ešte ako vyzerá prístup Hiromi k improvizácii a ku kompozícii. Na koncerte uviedla skladby z nového albumu Voice (Universe 2011). Hneď prvá skladba Delusion z CD priniesla 5 taktový krátky motív, postavený na nepravidelnom metre, ktorý sa niekoľkokrát za sebou zopakoval v rôznych variáciách, a potom prišli do neho vsadené spomenuté technické vymoženosti európskych majstrov. Všetko v obrovskej gradácii, bravúre a agresivite samovražednej kamikadze. V ďalších skladbách sa tento prístup opakoval, až na parafrázu Beethovena. Vždy išlo o tento prístup k improvizácii, takže si dovolím tvrdiť, že skôr možno hovoriť o rôznom variovaní základného motívu a teda uplatnení klasického variačného princípu, než o uplatnení rôznych improvizačných typov z jazzovej histórie. Motívy, na ktoré improvizovala mali najčastejšie príbuznosť z groovy, z funky.

Doteraz som však nespomenula žiaden výkon bubeníka Simona Phillipsa, a ani objaviteľa 6 strunovej basgitary, inovátora klasického kontrabasu, Anthony Jacksona, ktorý si necháva uvádzať na bulletinoch, že hrá na kontrabasovú gitaru. Žiaľ, Hiromi ich nepustila k slovu, všetok priestor vyplnila ona, čo neviem, či je dostatočne japonsky citlivé a galantné. Až na koniec zahral bubeník sólo, čo bol na môj vkus bežný štandard s najvyššou špičkou v hard rocku a progressive rocku zo 70-tych rokov a príliš málo jazzu. Basové sólo prišlo až v záverečnom prídavku, ktoré si vytlieskalo publikum.

Hiromi je rozhodne fenomén, avšak je na rozhodnutí a vkusu poslucháča, či preferuje Toma a Jerryho z animovanej rozprávky, keď tieto postavičky hrajú Uhorskú rapsódiu Franza Liszta (viď ukážku Tom a Jerry od Hiromi http://www.youtube.com/watch?v=-HcKrd3K8_A), alebo seriózne prepojenie európskej klasiky a jazzu, aké možno nájsť u takých jazzových klaviristov ako Adam Makovicz, Leszek Możdżer, Brad Mehldau, John Lewis, Jacques Loussier...