S originálnym projektom sa v sobotňajšom programe na B – pódiu ako prví predstavili odchovanci pražského konzervatória Jaroslava Ježka. Jazzová hudba je lákavá práve tým, že má mnoho podôb. Spôsob, ktorý predniesla formácia so špecifickým menom Fanfán Tulipán je naozaj nevšedný a vyznávači tradičnejších foriem jazzu by sa v ňom asi ťahšie hľadali. Ženská autorka Eliška Svobodová sa v pozícii líderky nenecháva ovplyvniť dobovými trendami a hľadá svoju cestu. Znakom toho je aj nástrojové obsadenie: Eliška Svobodová – melodika, fúkacia harmonika (ľudovo označovaná ako husí krk, odbornejšie variofón), Jan Mazura – klavír, Dušan Navařík – flauta, Vladinír Micenko – kontrabas a Cyril Lojda – bicie nástroje. Experiment sa v ich podaní spája s tradičnými formami, členovia využívajú rôzne spôsoby hry (búchanie o korpus kontrabasu, flautista používa často techniku frullato). Eliška Svobodová používa husí krk viac menej ako imidžovú záležitosť, čo tak trochu pripomína vystúpenia Avishai Cohen Trio (klavirista Sam Barsh tiež využíval variofón ako imidžovku). Tvorbu zoskupenia Fanfán Tulipán niektorí kritici právom označujú ako ,,kinder jazz”, keďže hudobníci pristupujú k svojej hudbe nenáročným, detským a hravým spôsobom.

S pribúdajúcimi kapelami v malej sále rastie aj kvalita interpretácie a kompozície. Na pódiu sa predstavilo rakúsko-slovenské jazzové trio – Fabian Supancic Trio. Tradičný jazz dostal v ich podaní dostatok priestoru, avšak v novom ponímaní. Moderná gitara slovenského gitaristu Ľuboša Brtáňa s výborným feelingom a frázovaním sa na podklade presvedčivej rytmiky Fabian Supancic - Hammond a Roland Hanslmeier - bicie nástroje, krásne vynímala (dobrý výber gitarových efektov). Basová linka napriek chýbajúcemu kontrabasu vôbec nechýbala, Hammond si plnil svoju funkciu na jedničku. Štandard Milesa Davisa So What odznel v dravejšej podobe a hlavne potvrdil inováciu jazzovej tradície tohto tria. Pre mňa bol toto jeden z vrcholov vystúpení na pódiu mladých talentov.

Najmenšie zoskupenie večera prišlo v osobe Andrei Bučkovej – spev, klavír a Márie Kmeťkovej – harfa. Sála už bola naozaj naplnená zvedavými poslucháčmi. Všetci sme čakali, ako bude znieť hudba v spojení netradičného a skôr orchestrálneho nástroja akým je harfa, navyše v najmenšom komornom obsadení. Andrea Bučková sa ako mladá skladateľka nenechala ničím ovplyvniť. Jej hudba je priamočiara, ľahko stráviteľná aj pre bežného poslucháča. Piesňová forma sa s anglickými a slovenskými textami spája s modalitou v harmónii, čo dodáva skladbám charakter určitých regiónov, tým nemyslím len slovenských. Mária Kmeťková na harfe vyberá netradičné spôsoby hry. Možno niektorí očakávali rýchle stupnicové behy (ako to často v orchestri býva), tie by mohli teoreticky v jazze plniť dôležitú funkciu v improvizácii. V jej prípade používa často akordické súzvuky, drsné ,,slapové” vyhrávky alebo len osamotené tóny pre potreby zafarbenia celkového soundu. Nad tým všetkým bol prvoradý, veľmi príjemný hlas Andrei Bučkovej v strednej polohe. Zaujal ma opäť svojou originálnosťou, vzhľadom na našu zemepisnú šírku. Celkovo sme sa síce nedočkali bravúrnych interpretačných výkonov, ale to nebol ani cieľ.